1. nedeľa po sv. Trojici – 14.6.2020
L 16, 19 – 31
19Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. 20A bol akýsi chudobný muž, menom Lazár, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý 21a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. 22Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a pochovali ho. 23Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a v jeho lone Lazára; 24zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. 25Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. 26Okrem toho, medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám. 27Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; 28mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk. 29Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. 30On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. 31Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.
Milí bratia, milé sestry!
Bledá smrť rovnako klope na chatrče chudobných i dvere kráľov, napísal rímsky básnik Horatius niekedy v 1. st. pred Kristom a jeho slová naprieč storočiami mnohých inšpirovali. Škótska kráľovná Mária mala nimi dokonca ozdobené svoje veľké vyrezávané hodiny s motívom ľudskej lebky. Ich tlkot a pohľad na ne ju mal totiž vždy znova upozorňovať na to, že smrť je to jediné pre všetkých rovnaké, pre všetkých isté.
Pamätať na smrť, ono memento mori, je tak trochu drsným vstupom do bezslávnostnej polovice cirkevného roka, a predsa nás prečítané starocirkevné evanjelium pozýva nahliadnuť za jej brány. Na miesto, ktoré nás presahuje. Tam, kam ľudská myseľ, všetky akokoľvek vycibrené zmysly človeka jednoducho ešte nedokážu zasiahnuť. Vieme o ňom len veľmi málo. Vlastne to, čo nám vo svojom liste do Korintu odhalil apoštol slovami: 1K 2, 9 Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú. A my v týchto slovách počujeme rezonovať iné, slová proroka Izaiáša: Iz 64, 3 – 4Od vekov to nikto neslýchal ani nepočul, oko nevídalo Boha okrem teba, ktorý by tak nakladal s tými, ktorí naň očakávajú. Vychádzaš v ústrety tým, čo uplatňujú s radosťou spravodlivosť a na svojich cestách rozpomínajú sa na Teba. Snáď aj vďaka týmto slovám je pre nás podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazarovi prekvapivé. Otvára totiž dvere o kúsok viac. Odkrýva nevypovedané. To, čo apoštol aj prorok ukryli pomedzi riadky. Čo s tými, čo Boha nemilujú, čo spravodlivosť neuplatňujú a na Boha sa nerozpomínajú?
Je pritom také pohodlné žiť svoj život bez Boha na svete. Také jednoduché povedať si, že môžem všetko. Dokonca nebrať ohľad. Nevšímať si, že okolo nás existuje svet, ktorý má svoje boľačky. Muž z biblického príbehu je presne takýmto mužom. Svoj život si užíva plnými dúškami. Oblieka sa do šarlátu, obklopuje skvostami a hoduje tým najvyberanejším spôsobom. Nevšíma si biedu a bolesť okolo. Netýka sa ho. Na prosby o zmilovanie je hluchý. Šeď chudoby je tieňom, ktorý padá za jeho chrbát. A predsa je biblický príbeh zarážajúci. Muž v šarláte a vo vyberaných šatách typických priamo pre kráľov a urodzených je v prečítanom príbehu mužom bez mena. Mužom, ktorý napriek svojmu honoru a celej svojej okázalej nádhere a vyberanosti je vlastne celkom tuctový.
Oproti nemu stojí v podobenstve žobrák. Chudák, ktorý celkom bez slov prijíma všetko, čo sa s ním odohráva. Muž s vredmi doslova pohodený pred boháčovou bránou. Obklopený hŕstkou psov, zvierat, ktoré jeho údel podčiarkujú, pretože symbolizujú nečistotu a vyčlenenie. A predsa je chudák výnimočný. Má nie len svoje utrpenie a bolesť, ale aj svoje konkrétne meno. Lazar! Ako by sa v tom popise naznačovalo, že jeho život je akosi skutočnejší, i keď trochu prašivý, píše profesor Mrázek. Muž pritom tak trochu pripomína Jóba a my si celkom oprávnene, tak ako Jóbovi priatelia, môžeme klásť otázku, či muž trpí právom a či je jeho utrpenie Božím trestom. Biblický príbeh však neodkrýva viac. Lazar sa po celý čas dokonca ani nedostáva k slovu. Ani raz neprehovorí. V centre celého podobenstva stojí boháč.
Muži v prvej scéne podobenstva žijú vedľa seba, no akoby sa vôbec nestretávali. Sú jeden pre druhého celkom neviditeľní. A tu sa scéna pozemského sveta končí. Predstavila hlavné postavy, no nič viac sa z nej nedozvedáme. Nič konkrétne, nič osobné. Chýba akýkoľvek dej. Postavy dokonca ani neprehovoria. Ale príbeh nekončí. Ešte nie je koniec. Opona sa opätovne dvíha, čas pretína večnosť a všetky otázky dostávajú svoje odpovede. Scény podobenstva sa pritom prelínajú. Muž bez mena je v anonymite aj v podsvetí. Jeho meno nie je známe. Naopak, Lazarovo meno je známe aj vo večnosti. Pozície oboch mužov sú však vymenené. Každý z nich sa teraz pozerá z opačného uhla. Vo večnosti je to muž bez mena, kto trpí a o svojom utrpení v podobenstve prehovorí. Nijako neprotestuje, nevyjednáva, je akoby so všetkým svojím údelom zmierený, žiada ale toto utrpenie aspoň o čosi zmierniť. Všimne si konečne aj toho chudáka, Lazara. Za živa ho takmer neregistroval, nevnímal, možno pre neho vôbec neexistoval, no teraz mu ostáva iba on. Prosí o zmilovanie, hoci sám bol voči nemu hluchý. A keď nie je vypočutá jeho prosba, aby Lazar pomohol jemu samému, začína muž konečne myslieť aj na iných. Síce neskoro a iba na svojich najbližších, ale aj to je lepšie ako nič! Boháčove prosby sa však nenapĺňajú a priepasť medzi mužmi pretrváva. Priepasť, ktorú jeden nechcel, druhý nemôže prekročiť. V čase bola medzi spoločenskými vrstvami, vo večnosti medzi podsvetím a Abrahámovou náručou.
Zdá sa, že v celom podobenstve Pána Boha ani nestretávame a celý príbeh je vlastne len príbehom o dramatickom zvrate osudov. Opisom zmeny údelu, ktorý Ježiš zasľúbil vo svojich blahoslavenstvách v kázni na hore. Boháč pohŕda zákonom, prorokmi i predpismi. Odmieta až je nakoniec odmietnutý sám. Až doteraz bola každá prosba o súcit a milosrdenstvo vypočutá. Toto je však jediný prípad, v ktorom ľudská úpenlivá prosba nie je vyslyšaná a situácia je nezvratná. A tu sa nachádza aj istá provokácia. Prečo? Ako môže byť nejaká situácia nezvratná, berúc do úvahy nekonečné Božie milosrdenstvo? Prečo boháčova prosba nie je schopná zmeniť jeho situáciu ani o kúsok? Jedna z odpovedí sa nachádza priamo v boháčových zvolaniach. Keď prosí Abraháma o pomoc, nazýva chudáka jeho vlastným menom. Evanjelista píše: L 16, 24 Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazara a druhýkrát: L 16, 27pošli ho do domu môjho otca. Boháč síce chudáka za pozemského života ignoroval, vo večnosti ho však pozná. Videl ho tam a vidí ho aj teraz. Volá ho po mene. Týmito slovami vlastne odsudzuje sám seba. Preto boháč končí v podsvetí, v pekle. F. M. Dostojevskij v Bratoch Karamazovcoch k podobenstvu o boháčovi a Lazarovi píše: Otcovia a učitelia, zamýšľam sa nad tým, čo je to peklo. A môj názor je takýto. ´Je to utrpenie spôsobené tým, že už nemožno milovať.´ Raz v nekonečnom bytí, nezmerateľnom časom ani priestorom, istá bytosť obdarená dušou, dostala príchodom na zem schopnosť povedať si: ´Som a milujem.´ Len raz, jediný raz jej bol poskytnutý okamih činorodej, živej lásky, nato jej bol daný aj pozemský život a s ním časy a lehoty; no čo sa stalo? Tá šťastná bytosť odmietla dar nesmiernej ceny, nepochopila jeho hodnotu, nezahorela láskou, vrhla posmešný pohľad a zostala bezcitnou. Keď už takýto tvor opustí zem, vidí aj lono Abrahámovo, aj zhovára sa s Abrahámom – ako sa môžeme dozvedieť z podobenstva o boháčovi a Lazárovi – , aj po raji sa rozhliada, aj pred Boha môže predstúpiť; ale práve v tom je jeho trýzeň, že pred Boha predstúpi s tým, že nikdy nemiloval, že sa stretne s tými, čo milovali, ale on ich láskou opovrhol. Ak je peklo utrpenie z toho, že viac nie sme schopní milovať, každý okamih ľudského života, ktorý nie je žitý pre lásku, je predtuchou pekla.
Boháč nemiloval a žil predtuchou pekla už za života. A práve tu stretávame v biblickom príbehu Boha. Lebo aj keď o živote Lazara vieme len toľko, že bol biedny, všetko ostatné je jasné. Žobrákovo meno Lazarus je gréckou formou mena Eliezer a to v preklade znamená Môj Boh pomáha. A aj keď ležal Lazar pred boháčovou bránou, pohodený, hladný a obklopený len hŕstkou psov, už za života bola aj tá najtvrdšia zem pre neho Abrahámovou náručou. Boh totiž svojich neopúšta. Vidí ich. Aj v ich najhlbšom utrpení ich chráni ako zrenicu svojho oka. Všetkých, ktorí Boha milujú, ktorí spravodlivosť uplatňujú a čo sa na Boha rozpomínajú.
Milí bratia, milé sestry!
Prvá nedeľa po Svätej Trojici so svojim starocirkevným evanjeliom je skutočne trochu drsným vstupom do bezslávnostnej polovice cirkevného roka. Pozýva nás na miesta, o ktorých síce potichu premýšľame, ale celkom prirodzene v nás vyvolávajú strach. Evanjelium však nie je a nemá byť pre nikoho strašiakom. Je pozvaním. Pozvaním, ktoré nám pripomína, že po všetkých tých dobrých a milosrdných Božích skutkoch v prospech človeka, ktoré nám z Božieho slova v našich chrámoch celou slávnostnou polovicou cirkevného roka rezonovali, je to teraz už na nás a každý ďalší deň sa počíta. Amen.
Mgr. Erika Valko – Krišťáková, PhD., spirituálka na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK