- nedeľa pôstna (Kvetná) – Palmarum – 05.04.2020
Téma: Služobník Hospodinov
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista. Amen.
Kázňový text: Ján 12, 1-8
1 Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. 2 Pripravili Mu tam pohostenie a Marta posluhovala; Lazár bol medzi tými, ktorí s Ním stolovali. 3 Tu Mária vzala funt pravej, veľmi drahej nardovej masti, pomazala Ježišovi nohy a poutierala Mu ich svojimi vlasmi. A dom sa naplnil vôňou masti. 4 Tu sa jeden z Jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý Ho mal zradiť, opýtal: 5 Prečo nepredali túto masť za tristo denárov a nedali ich chudobným? 6 Ale to nepovedal preto, že by mu šlo o chudobných, ale preto, že bol zlodej, a keďže bola pokladnička u neho, brával z toho, čo do nej vkladali. 7 Ježiš mu však riekol: Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! 8 Veď chudobných vždy máte medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.
Milí bratia, milé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Stojíme dnes v pomyselnej bráne Veľkej noci. Dnešným dňom totiž vstupujeme do Veľkého, respektíve Tichého týždňa, v ktorom sa diali snáď tie najsvätejšie veci! Dnešná 6. pôstna nedeľa nesie názov Palmarum (čo v preklade znamená – Kvetná). V pašiovom príbehu čítame o pokornom príchode Pána na osliatku do Jeruzalema. Vítali ho desiatky, možno aj stovky ľudí, a práve pri tejto príležitosti vrhali na cestu pod Ježišove nohy kvety, ratolesti, prestierali pred Ním svoje plášte a vítali Ho ako kráľa, keď vstupoval do mesta. Tento ľuďmi pripravený svetský, viditeľný triumf, sa stal však pominuteľným ako jarný vánok. Ku koncu pašiového príbehu kvetnej nedele paradoxne zaznievajú slová: Ukrižuj Ho! Respektíve o niečo skôr zasa čítame: „Vtedy ho všetci učeníci opustili a utiekli.“
Túto ľudskú náladovosť pekne vyjadril aj Majster Jan Hus vo svojej kázni na Kvetnú nedeľu týmito slovami: „Na Kvetnú nedeľu znie volanie „Kráľ izraelský“, na Veľký piatok „My nemáme kráľa, len cisára.“ Na Kvetnú nedeľu majú ľudia pre Ježiša ratolesti, neskôr už len holé drevo. Na Kvetnú nedeľu Mu podávajú kvetiny, neskôr tŕňovú korunu. Na Kvetnú nedeľu Mu prestierajú plášte, neskôr vojaci losujú o jeho vlastné šaty. Na Kvetnú nedeľu zaznieva pokorná modlitba „Zachráň nás“, neskôr výsmech „Zachráň sám seba“.
Táto nestálosť hriešneho človeka, ktorú i Pán prirovnal ku klasom kývajúcim sa v poryvoch vetra, privádza človeka do veľmi nebezpečného postavenia. Na jednej strane sa pokúšame skrze Pána prichádzať do kráľovstva Božieho a na strane druhej sa Mu zasa odmietame plne odovzdať, pretože si v srdci patriacom výlučne Kristovi snažíme zachovať miesto i pre poklady tohto sveta. Či už sú to veci materiálneho charakteru alebo túžby, atď.
Biblický text, ktorý nám slúži ako základ dnešnej zvesti, upriamuje našu pozornosť na podobnú situáciu, kedy sa niektorí zúčastnení ľudia dopúšťajú pochybenia vo vzťahu k Pánovi a veciam večným a nepominuteľným. Zároveň je nám ale i ukázaný príklad veľkého gesta založeného na neochvejnej viere a silnej láske. Toto všetko sa odohralo v Betánii, v dome vzkrieseného Lazára, v ktorom boli vtedy prítomní Pán, jeho učeníci, sám Lazár, Marta a Mária.
Evanjelista píše: „3 Tu Mária vzala funt pravej, veľmi drahej nardovej masti, pomazala Ježišovi nohy a poutierala Mu ich svojimi vlasmi. A dom sa naplnil vôňou masti.“ Skutok, ktorý Mária vykonala bol natoľko jedinečný a dôležitý, že sa nezaobišiel bez povšimnutia. V synoptických evanjeliách čítame, že tento čin vyvolal u viacerých učeníkov vlnu nevôle a nesúhlasu, pretože peniaze za tak drahú masť mohli byť radšej utratené na pomoc chudobným. Podľa správy z Jánovho evanjelia sa však ozýva iba Judáš Iškariotský s podobnou argumentáciou, no jeho postranné úmysly zo svetského hľadiska neboli vôbec tak vznešené ako jeho bratov zo správ synoptikov. Zradca Judáš mal totiž na starosti pokladničku, z ktorej si potajomky brával vyzbierané peniaze a preto jeho výčitka pochádzala úplne zo zištných dôvodov. Postoj učeníkov i samotného Judáša sa však zakladal na nepochopení Máriinho činu. Ich pohľad bol skreslený optikou svetského zmýšľania a nevšimli si to, čo bolo podstatné, a to boli hneď dve veci:
- Neporozumeli významu tohto činu vo vzťahu k ďalším udalostiam spojeným s Pánovým utrpením a smrťou, a teda nemali na zreteli samotného Pána, ktorý ako pokorný služobník Boží prijal toto pomazanie vediac, čo ho pre našu záchranu v neďalekej budúcnosti čaká.
- Nevideli Máriinu nesmiernu lásku, keď sa kvôli Pánovi s radosťou dokázala vzdať tak drahého majetku a v tak veľkej miere.
Ak by učeníci v tomto prípade aspoň vychádzali z Písma, videli by prinajmenšom paralelu s pomazávaním izraelských kráľov. Samotný titul Kristus, pochádzajúci z gréckeho slova Χριστός, znamená Pomazaný. Lenže táto udalosť mala ešte ďaleko väčší rozmer, než tento pár podobností. Nebola to náhoda, že sa skutok udial v dome Lazára, ktorý bol Pánom vzkriesený k životu. V evanjeliách sa hovorí len o troch vzkrieseniach: Jairova dcéra, mládenec v Naime a Lazár. To neboli ešte vzkriesenia k večnému životu, ale boli to návraty do tohto života. Ale i tak majú sami o sebe veľký zmysel – ukazujú, aká veľká je Ježišova moc nad smrťou, aj pokiaľ ide o všetkých ostatných ľudí. Musíme však rozlišovať dve veci. Na jednej strane Kristovo víťazstvo nad smrťou, jeho moc nad smrťou, ktorá je skutočnosťou bez ohľadu na to, či niekto v to verí alebo nie. Na druhej strane je potrebné, aby človek vierou prijal toto Kristovo víťazstvo a jeho sľub, že aj nám dá raz účasť na tomto víťazstve. A toto je práve cesta aj pre tých, ktorí vierou spoja s Ním svoj život. Kto sa oddá do jeho rúk, toho ani smrť nebude mať moc z jeho náručia vytrhnúť. Preto aj príjemná vôňa masti naplňujúca celý dom, je vôňou života, ktorý dostane hriešny človek skrze túto predrahú obeť Pána na kríži. V dnešnom texte je však Ježiš hosťom v Lazárovom dome a chvíľa, kedy mal zomrieť bolestnou smrťou a byť vzkriesený k novému životu, ho ešte len čakala.
Tu vystupuje do popredia Pánova pokora a láska, pretože bol nadovšetko verný služobník Boží, pripravený vyjsť v ústrety smrti za naše hriechy, aby sa tým naplnila svätá vôľa Otcova. Znášal tento údel a pretvárku ľudí, kedy bol raz oslavovaný, vítaný ako kráľ a potom zasa potupený, a to len kvôli nám. Aby však učeníci nezostali v nevedomosti, Pán sa k nim opäť skláňa so slovami osvetľujúcimi situáciu: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! 8 Veď chudobných vždy máte medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“ Mária si tejto skutočnosti bola dobre vedomá a preto neváhala spotrebovať všetku drahú masť na tento svätý účel. Spoznala totiž vzácnosť Pána v jej živote a v porovnaní s hocičím, čo by ponúkala zem vo všetkom svojom bohatstve, nenachádzala nič, čo by jej bolo drahšie než Pán. Svoje vyznanie nemusela sformulovať slovne. Dokázala ho prostredníctvom svojho činu, ktorý by mal byť pre nás príkladom. Nebola ako klas kývajúci sa zo strany na stranu a nebola ani ako škuľavý mrzák dívajúci sa jedným okom do sveta a druhým na Krista. Jej smer bol jasný. A preto nedovoľme ani my, aby sa naša pozornosť odvrátila od životodarného večného Slova smerom k pominuteľnosti sveta. Zísť z úzkej cesty je veľmi jednoduché a mám pocit, že zvlášť v dnešnej dobe, kedy si chcú byť ľudia sami sebe zákonom a vyznávajú hodnoty, ktoré sú im v prvom rade milé, hoci sú v rozpore s Božou vôľou. Stoja tak na základoch ako dom postavený na piesku, ktorý sa musí nevyhnutne zboriť, keď sa naň oprie silnejší vietor. Boja sa totiž čokoľvek obetovať zo svojho pohodlia kvôli Kristovi. Avšak, ak Pánovi Ježišovi nedáme celé svoje srdce, tak ako to aj v dnešnom biblickom texte urobila Mária, nebude nám to nič platné. Pretože, ako Pán hovorí: „35 Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. 36 Veď čo osoží človeku, ak získa aj celý svet, ale utrpí škodu na svojej duši? 37 Lebo čo môže dať človek ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? 38 Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi.“ (Mk 8, 34b-38)
Milí bratia, milé sestry! Dnes sme si pripomenuli ľuďmi pripravený triumfálny vstup Pána do Jeruzalema. No On sám vstupoval krotký, sediac na oslovi ťažnej oslice s vedomím, čo ho čaká. Budúcu nedeľu si pripomenieme ten druhý „triumf,“ ktorý však pripravil všemohúci Boh a nie vrtkaví ľudia. Spoločne budeme totiž s radostnými srdcami sláviť veľké víťazstvo nad hriechom a smrťou. AMEN.
Mgr. Peter Hlavatý, zborový kaplán v Rožňavskom Bystrom