„ … o správne pochopenej slobode …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Galatským 5,1
1 Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva!
Milí bratia a sestry v Pánovi!
V novembri 1989 som chodil do šiesteho ročníka a mal som 11 rokov. Nie celkom dobre som vtedy rozumel tomu, čo sa to deje. Len som cítil, že niečo veľké sa zrejme naozaj deje. Veď televízia skoro každodenne ukazovala veľké masy ľudí zhromaždené na námestiach, ktorí skandovali rôzne heslá a štrngali kľúčmi. Na pódiách sa objavovali herci, speváci a rôzni iní ľudia, ktorí vydávali svoje svedectvá o tom, ako boli počas minulého režimu odstavení z verejného diania, perzekvovaní, brzdení vo svojich aktivitách a tvorbe, či dokonca väznení pre svoje presvedčenie. Priznám sa, bolo to pre mňa niečo celkom nové. Na „východe“ blízko Bardejova, kde som vyrastal, som prežíval svoje pokojné, radostné a šťastné detstvo. V podstate nič mi nechýbalo. Dokonca aj v škole som chodil k pánovi farárovi na náboženstvo, ale len potajomky, aby z toho mama nemala v práci problémy. O nejakom prenasledovaní, odstavovaní či zatváraní ľudí do väzenia som nemal ani šajnu.
Prišlo mi to preto čudné, keď som zrazu o takýchto fenoménoch počúval a nechcelo sa mi tomu veriť. Priznám sa, že dokonca i ja sám som chcel byť komunista, keď vyrastiem. Veď ako dieťa, ktoré absolvovalo „iskričkovský“ sľub a pripravovalo sa na ten pioniersky, som naozaj nijaké negatíva daného systému nepociťoval. V danom veku a pri detskom rozume mi to neprišlo ako protichodné. Do kostola sme u nás chodiť mohli a mali sme pokoj.
Po novembri ´89 sa veľmi rýchlo začalo meniť aj to, na čo sme boli naučení a k čomu sme boli prísne vedení. V škole sme už učiteľa neoslovovali súdruh, ale pán. Už nie súdružka, ale pani. Ba dokonca, súdružka so súdruhom učiteľom, ktorí nás na prvom stupni základnej školy so zápalom učili o V.I. Leninovi a pri spomienke na veľkú októbrovú socialistickú revolúciu nám zakaždým ako úlohu dávali kreslenie povestnej Auróry, ktorá v našom prevedení svojou veľkosťou pripomínala skôr Titanic, tí obidvaja veľmi skoro po tom, ako sa dýchalo slobodnejšie, sedeli na katolíckej svätej omši v prvých laviciach. Už sme sa nemuseli zdraviť „Česť práci súdruh učiteľ“… ba dokonca ani na náboženstvo som už nemusel chodiť potajomky.
Áno, začalo sa dýchať slobodnejšie. Teda mne osobne sa dýchalo celkom slobodne aj dovtedy, ale zdá sa, že ono sa to netýkalo všetkých. To som si celkom výrazne uvedomil azda až vtedy, keď som v roku 2001 v rámci svoje kňazskej služby nastúpil na Gemer. Tu boli pomery počas komunizmu diametrálne odlišné ako na východe. Zatiaľ čo na východe to bolo skôr tak, že i keď určití ľudia museli byť v strane, nevzdali sa súčasne svojej náboženskej príslušnosti. A keď išlo do tuhého, nepotopili sa, ale skôr sa podržali – aj kvôli rovnakému náboženskému presvedčeniu. Na Gemeri doslova brat bol schopný potopiť (udať) brata, len preto, že šiel v nedeľu do kostola, čo spôsobilo nemalé bolesti a nahlodané vzťahy. O prenasledovaných a väznených kňazoch pôsobiacich v tomto kraji ani nehovorím. O tom sme my na východe ani len netušili.
Lenže tá vysnívaná sloboda, tak občianska ako aj náboženská so sebou, žiaľ, priniesla aj svoju odvrátenú tvár. Nasledovali divoké 90. roky, počas ktorých v našej spoločnosti úspešne a dlho úradovala mafia, kadejakí výpalníci a zaváňalo to skôr strachom, bezprávím a anarchiou ako poriadkom a demokraciou. Mimochodom, slovo „demokracia“ sa istý čas stalo akýmsi ospravedlnením svojvoľného konania. Ľudia to pochopili tak, že si teraz môžu robiť čo sami chcú. A mnohí sa podľa toho aj riadili. Potom to istý čas aj tak vyzeralo …
Bratia a sestry, keď sa hovorí o „nežnej revolúcii“, je to skoro zakaždým spojené so slobodou, resp. s návratom do slobody. Lenže aj sloboda, pokiaľ má byť na prospech celej spoločnosti, musí byť správne pochopená, žitá a realizovaná. Ináč sa rýchlo zmení na pseudoslobodu, kde opäť trend udávajú len tí silnejší, bohatší, vplyvnejší, či vyššie postavení, a ostatní, či chcú, či nie, musia sa podrobiť. Pre nás, evanjelických kresťanov, bude zrejme najlepšie, keď si pri úvahách o slobode pri 30. výročí od zmeny politického systému otvoríme Písmo sväté a budeme sa snažiť zistiť, čo nám o slobode chce povedať Ten, ktorý sám je stelesnenou slobodou a ktorý túži po tom, aby sme aj my boli slobodní a žili v slobode.
Vybral som si preto slová, ktoré pred 2 tisíckami rokov adresoval apoštol Pavel vedený Duchom Svätým kresťanom v Galácii : 1 Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva!
Z týchto slov pre mňa osobne vyplývajú tri fakty : Sloboda je dar. Áno, priatelia, Pán Boh už na začiatku stvoril človeka ako slobodnú bytosť. Adamovi a Eve v raji dal možnosť realizovať sa, dal im kompetencie, právomoci, no zároveň vytýčil hranice a určil povinnosti. To znamená : nebola to bezbrehá sloboda. Bola to sloboda, ktorá má svoje „pravidlá hry“ a limity nastavené samým Stvoriteľom. Ďalej bolo už len na človeku ako túto slobodu využije alebo zneužije. Žiaľ, z prvých kapitol Písma svätého je nám všetkým jasné, ako to dopadlo. Človek len istý čas dokázal žiť podľa Božích usmernení. Nakoniec slobodu v rozhodovaní darovanú mu Stvoriteľom zneužil a musel znášať trpké následky svojho neuváženého rozhodnutia. Z toho teda vyplýva, že sloboda – to je dar voľby. Je to možnosť výberu. Všemohúci Stvoriteľ nás mohol „naprogramovať“ na iný „mód“. Mohol nás stvoriť tak, žeby sme nemali na výber a museli by sme Ho vždy len počúvať, milovať a veriť v Neho. Avšak tým by sa muselo zrušiť konštatovanie, že Hospodin stvoril človeka na svoj obraz. Byť stvorený na Boží obraz predsa znamená aj byť stvorený ako bytosť slobodná v rozhodovaní.
Sloboda je dar. To krásne vidíme aj na stránkach Novej zmluvy. Kristus, Syn Boží, nám svojim dielom zmierenia, svojou smrťou na kríži a svojim zmŕtvychvstaním takisto daroval slobodu. Slobodu voči zákonu, Božiemu hnevu a smrti. Sloboda voči zákonu spočíva vo fakte, že naša spása už nespočíva v konaní a počítaní dobrých skutkov. Je len jeden zákon, ten nový, ktorý nám Kristus zanechal : zákon lásky, a to tak k Bohu ako aj k blížnemu. Sloboda od Božieho hnevu zas spočíva v tom, že pred Boha viac nemusíme predstupovať s panickým strachom ako pred nevyspytateľného tyrana, pri ktorom nikdy nevieme na čom sme. Boh od chvíle smrti a vzkriesenia svojho Syna, pokiaľ to my vierou prijímame, na nás totiž pozerá ako na ospravedlnených a zmierených. Sloboda od Božieho hnevu je aj v tom, že od chvíle krstu na tohto Boha smieme a máme pozerať ako na svojho milujúceho Otca nebeského. Nuž a sloboda od smrti – tá určite neznamená nesmrteľnosť. Každý z nás raz totiž bude musieť prejsť tou poslednou stanicou života – smrťou. Je to skôr sloboda od strachu zo smrti. Nemusím sa smrti báť, veď i mne platí Kristovo zasľúbenie : Ja žijem, aj vy budete žiť (J14,19).
To druhé, čo by som chcel zdôrazniť je to, čo som už sčasti aj vyššie naznačil : sloboda je zodpovednosť. Dar slobody nás v žiadnom prípade nezbavuje zodpovednosti pred Pánom Bohom ako Darcom slobody. Táto naša zodpovednosť sa týka predovšetkým svedectva nášho života : 15 Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. 16 Vykupujte čas, lebo dni sú zlé (Ef 5, 15 – 16). Je to zodpovednosť v realizovaní Kristovho misijného mandátu : Choďte, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal (Mt 28, 19 – 20a). Je to takisto zodpovednosť v dodržiavaní zákona lásky, ta ako nám on zaznieva v Jánovom evanjeliu : 34 Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. 35 Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať (J 13, 34 – 35). Sloboda je tiež zodpovednosť za bratsko – sesterské spolunažívanie, ku ktorému nás Hospodin pozýva a povzbudzuje : 9 Tu riekol Hospodin Kainovi: Kde je tvoj brat Ábel? A on odvetil: Neviem; či som ja strážcom svojho brata? (1M 4,9). Áno, priatelia, sloboda to je aj zodpovednosť byť si navzájom strážcami, v dobrom sa o seba zaujímať, pomáhať si, byť solidárni, empatickí, modliť sa za seba, vedieť si poradiť a byť si oporou. Veď tak to pre nás vyplýva zo slov apoštola Pavla : 9 Láska nech je bez pokrytectva! Zošklivujte si zlé, pridŕžajte sa dobrého! 10 Naklonení v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti, 11 nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúcni, slúžte Pánovi; 12 veseľte sa v nádeji, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí, 13 k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní. 14 Dobrorečte tým, čo vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte! 15 Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi! 16 Buďte vospolok jednomyseľní, nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených; nebuďte múdri len pre seba. 17 Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi. 18 Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi, 19 nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu (Božiemu) – lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán. 20 Naopak: ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, napoj ho; lebo keď tak urobíš, žeravé uhlie zhrnieš mu na hlavu. 21 Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom! (R 12, 9 – 21). Napokon, sloboda je zodpovednosť aj v oblasti, na ktorú sme si v našej cirkvi ešte nezvykli príliš poukazovať. A to je ekológia – teda zodpovednosť za ochranu stvorenstva a životného prostredia ako takého. Tak to pre nás predsa vyplýva zo slov z knihy Genezis : 15 Hospodin Boh vzal človeka a voviedol ho do záhrady Éden, aby ju obrábal a strážil (1M 2,15).
To tretie, čo by som pri slobode chcel zdôrazniť je príležitosť. Áno, sloboda je príležitosť. Je to príležitosť svedčiť (vnútorná a vonkajšia misia). Je to rovnako tak príležitosť dobre činiť (diakonia). Zdá sa, že po ´89 roku sme ako evanjelická cirkev neboli celkom pripravení na slobodu ako príležitosť, i keď po 40 rokoch núteného útlmu sa to dá pochopiť. Oveľa viac ma mrzí, že po 30 rokoch od daru politickej i náboženskej slobody, túto slobodu v našej cirkvi skôr zneužívame ako využívame. Namiesto aby sme zápasili o každého človeka mimo cirkev, zápasíme sami medzi sebou v cirkvi. Namiesto aby sme svedčili o veľkosti Krista, svedčíme o veľkosti nášho urazeného a ukrivdeného ega. Namiesto aby sme svedčili o veľkosti Božieho odpustenia a zmilovania, svedčíme o veľkosti našej neochoty odpustiť, robiť pokánie, vyznať hriech a uznať si vinu. Namiesto aby sme boli jednotní vo svojej zvesti a svedectve, máme tendenciu štiepiť sa a ešte si to vieme aj dobre obhájiť ochranou čistoty Augsburského vyznania …
1 Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva! Bratia a sestry, javíme sa my, evanjelici na Slovensku, našej vlasti skôr ako slobodní alebo skôr ako zotročení ľudia? Sloboda priťahuje, je lákavá. Otroctvo na druhej strane odpudzuje. Sme so svojou zvesťou, svedectvom a životom viery pre spoločnosť príťažliví alebo skôr odpudzujúci? Možno opäť múdrejší budeme v roku 2021, keď sa dozvieme výsledky najnovšieho sčítania obyvateľstva. Dovtedy však prajem nám všetkým, prajem celej ECAV na Slovensku, aby sloboda pre nás bola naozaj darom, nie bremenom, s ktorým si nevieme čo počať. Prajem nám, aby sloboda pre nás bola zodpovednosťou pred Pánom Bohom, nie lajdáctvom v plnení si zverených úloh. Nuž a napokon prajem nám všetkým, aby sme na slobodu nazerali ako na úžasnú príležitosť šíriť slávu Kristovu, tak slovom ako aj skutkom, nie iba ako na zbožnú nevyhnutnosť bez nadšenia, bez zápalu, bez iskry, bez radosti. Nech nás preto sám Duch Boží učí životu v slobode, ktorá je darom, zodpovednosťou i príležitosťou. Amen.
Mgr. Rado Gdovin, senior Gemerského seniorátu