Vstúpenie Krista Pána na nebo – 18.5.2023
„… otvorená myseľ …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 24, 44 – 53
44 Potom im hovoril: „Toto sú moje slová, ktoré som vám povedal, kým som bol ešte s vami: Musí sa vyplniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, Prorokoch a Žalmoch.“ 45 Vtedy im otvoril myseľ, aby chápali Písma, 46 a povedal im: „Tak je napísané, že Kristus bude trpieť, tretieho dňa vstane z mŕtvych 47 a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. 48 Vy ste toho svedkami. 49 Hľa, ja na vás zosielam, čo sľúbil môj Otec. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete zahalení mocou z výsosti.“ 50 Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. 51 Keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. 52 Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. 53 Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Nie je lúčenie ako lúčenie. Sú lúčenia, ktoré sú plné smútku, sĺz a žiaľu. Sú však aj také lúčenia, kedy je nádej opätovného stretnutia a videnia silná, a preto niet dôvodu na plač a smútok. Dovolím si povedať, že takýmto lúčením je aj Ježišov odchod z tohto sveta naspäť do neba k svojmu Otcovi. Áno, priatelia: v prečítaných slovách evanjelia nepočujeme nič o smútku. Namiesto toho čítame o klaňaní sa Ježišovi. Čítame o veľkej radosti učeníkov. Čítame o velebení Boha v chráme.
Logicky sa síce vynára otázka: Nemal by byť Ježišov odchod zo sféry pozemskosti do sféry nebies predsa len dostatočným dôvodom na rezignáciu a zármutok učeníkov? Odpoveď je však jasná: Nie! Veď odchádza Ten, ktorý vyplnil všetko, „čo o Ňom bolo napísané v Mojžišovom zákone, Prorokoch a Žalmoch.“ Odchádza Ten, ktorý do posledného písmenka naplnil dejiny spásy s nami, ľuďmi. Odchádza Ten, ktorý svojim životom, smrťou a vzkriesením vydobyl odpustenie hriechov pre všetky národy. Odchádza Ten, ktorý ľuďom zanecháva jednu neoceniteľnú a nenahraditeľnú ponuku: život a večnú blaženosť – tak pre teba ako aj pre mňa – a rovnako tak pre každého jedného, kto je ochotný túto ponuku akceptovať, chytiť sa jej a vpustiť ju do svojho života.
Dnešný sviatok, sestry a bratia, teda nemá byť o smútku učeníkov. Ide skôr o to, aby tak ako vtedy odchádzajúci Ježiš svojim učeníkom otvoril myseľ, aby chápali Písma, tak aby sme dnes aj my cítili, že sme pozvaní a povzbudení k tomu, aby sme si dali trošku námahy. Aby sme študovali Božie slovo, kládli si otázky, objavovali odpovede a nachádzali súvislosti. Sme pozvaní k tomu, aby sme dovolili Ježišovi pôsobiť v našom živote. A to takým spôsobom, že sa aj naša myseľ otvorí, aby sme chápali Písma.
Áno, drahí priatelia! To, čo Ježiš svojim učeníkom prízvukuje, to sú slová: „Tak je napísané, že Kristus bude trpieť, tretieho dňa vstane z mŕtvych 47 a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. A hneď vzápätí dodáva: 48 Vy ste toho svedkami. Sestry a bratia, trúfnem si povedať, že v týchto slovách Pán Ježiš nám všetkým predkladá program. Program našej činnosti a pôsobenia, a to až do chvíle, kým sa On druhýkrát nevráti. Ten program by sa dal jednoducho vyjadriť aj takto: Vydávať svedectvo o Kristovom utrpení, zmŕtvychvstaní a odpustení hriechov skrze pokánie. Toto je „alfa“ a „ómega“ zvesti kresťanskej cirkvi. Áno, samozrejme, že cirkev má poukazovať aj na sociálnu nespravodlivosť vo svete. Cirkev má rovnako tak poukazovať aj na problém ekológie a viesť svojich členov k ochrane životného prostredia. Cirkev má rovnako tak v tomto svete pôsobiť ako diakonická inštitúcia, ktorá veľmi konkrétnym príkladom pomoci a služby druhému človeku proklamuje evanjelium. Cirkev má zároveň pôsobiť pastorálne, edukačne, pedagogicky. Má byť akýmsi svedomím národa. To všetko je fajn. To všetko je krásne. To všetko sa od cirkvi očakáva. No nezabúdajme pri tom všetkom ešte na to, čo svojim učeníkom, čo svojej cirkvi odkazuje odchádzajúci Pán: Buďte svedkami a ohlasovateľmi môjho utrpenia, vzkriesenia a odpustenia hriechov pre tých, ktorí robia pokánie! Mám totiž za to, že to, čo zaznieva na konci, je mimoriadne dôležité a treba tomu venovať zvýšenú pozornosť. Pán Ježiš odchádza a má k dispozícii posledné chvíľky na to, aby svojim učeníkom ešte stihol niečo podstatné povedať. To znamená, že slová, ktoré nám dnes v kázňovom texte zazneli, sú v podstate Ježišovým testamentom, epilógom. Akoby poslednou bodkou, ktorou chce uzatvoriť svojej pozemské pôsobenie. A tomu treba vždy venovať náležitú pozornosť. Toto treba vždy zobrať vážne.
48 Vy ste toho svedkami. Áno, bratia a sestry, máme pred sebou neľahkú úlohu. V tomto svete totiž stále veľmi aktívne pôsobí ešte aj ten Zlý – satan, diabol. Je to on, kto zatvára ľuďom uši, mysle i srdcia pre Božie slovo. Je to on, kto robí všetko preto, aby ľudia neprijímali zvesť o Kristovom utrpení ani vzkriesení. Je to on, kto vyvíja enormné úsilie, len aby ľudia nevideli a neuvedomovali si svoje hriechy. Namiesto toho, aby sa cítili spokojní sami so sebou. A tak aby ani nerobili pokánie a nevyznávali svoje hriechy. Tým pádom aby ani nedošli odpustenia a zmierenia s Bohom. A preto hneď po konštatovaní: 48 Vy ste toho svedkami – Ježiš svojim učeníkom zasľubuje: 49 Hľa, ja na vás zosielam, čo sľúbil môj Otec. Áno, reč nie je o nikom inom ako o Duchu Svätom. Bez Jeho pôsobenia v nás by sme ako svedkovia Ježišovej smrti, vzkriesenia i odpustenia hriechov skrze pokánie veľmi skoro skončili. Dar zoslania Ducha Svätého je to, čo si napokon budeme pripomínať aj my sami, a síce počas blížiacich sa a nastávajúcich svätodušných sviatkov.
Vy však zostaňte v meste, kým nebudete zahalení mocou z výsosti. V celom dnešnom prečítanom texte sa táto poznámka javí možno nie ako veľmi podstatná a dôležitá. No pokiaľ ju Ježiš vyslovil a dal ju svojim učeníkom ako jasnú inštrukciu, potom na to zrejme mal dobrý dôvod. Len na okraj poviem, že pre evanjelistu Lukáša je mesto Jeruzalem mimoriadne dôležité. V tomto meste Ježiš zomiera. V tomto meste vstáva z mŕtvych. A v tomto meste bude na učeníkov vyliaty, zoslaný dar Ducha Svätého. V tomto momente možno nie je ani tak podstatné samotné mesto, ako skôr spoločenstvo učeníkov. Inými slovami povedané: majú ostať spolu. Nemajú opúšťať vzájomné spoločenstvo. Veď práve v spoločenstve zjednotených učeníkov, nie každému zvlášť v jeho obývačke, spálni, či kuchyni bude udelený dar Ducha Svätého.
Milé sestry a bratia, pre nás z toho vyplýva len jedno: neopúšťajme ani my svoje zhromaždenie! Pravda a skutočnosť je však taká, že čím je v kostole teplejšie, tým menej nás do neho chodí … ☹ Zatiaľ čo pred koronou nás prišlo na služby Božie aj 35 – 40, teraz sme radi, keď sa nás zíde 20 – 25. Takto si predstavujeme Ježišovo poverenie, že Mu máme byť svedkami? Takto očakávame na to „zahalenie mocou z výsosti“? Keď od Boha neprijmeme dar Ducha Svätého, ako potom chceme svedčiť o Ježišovi? Iba svojou vlastnou silou? Iba na základe svojej vlastnej vôle? Iba tým, čo sme si prečítali? Dokedy si s tým asi tak vystačíme? A hlavne: dokedy nám vystačia sily?
Je smutné, že takto, deformujúco, už rozmýšľajú aj malé deti na hodine náboženstva, kde jedna žiačka minule len tak medzi rečou hovorí svojmu spolužiakovi: Načo mám chodiť do kostola? Veď pomodliť sa môžem aj sama doma … No, a skončili sme … si myslím. Samozrejme, že by to bolo strašne málo, keby sme sa pomodlili iba raz za týždeň na službách Božích v kostole. Modliť sa máme aj súkromne, aj doma, aj v prírode aj hocikde. No treba si uvedomiť, že podstatné, priam tie kardiálne a najdôležitejšie veci Boh so svojim ľudom robí práve skrze spoločenstvo a v spoločenstve zhromaždených, v Neho veriacich ľudí. Kto zanedbáva spoločenstvo, ochudobňuje samého seba. Dokonca si dovolím povedať, že ani nemá šancu dostať sa po duchovnej stránke ako individuál a „súkromník“ ďalej. Skôr naopak! Stáva sa ľahkým terčom pre satana, pretože je sám. A keďže je sám, nie v spoločenstve, je ľahko ohroziteľný a premožiteľný. A preto, priatelia: nezanedbávajme naše spoločenstvo! I keď je ľudsky v mnohom nedokonalé, predsa len: práve v ňom a skrze neho Boh pôsobí, koná a zosiela svojho Ducha.
50 Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. 51 Keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Drahí bratia a milé sestry, i na tomto mieste vidíme opodstatnenosť, význam a dôležitosť spoločenstva. Je ním požehnanie. Kto ti udelí požehnanie v tvojej obývačke? Len v moci Kristovho požehnania môžeme byť Jeho svedkami. Len v moci Božieho požehnania môžeme byť soľou zeme a svetom sveta. Len v moci Božieho požehnania sme chránení pred „ohnivými šípmi toho nešľachetníka“, ako o ňom hovorí apoštol Pavol v liste efezským kresťanom. A preto nás dnešný sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo vedie aj k tomuto objavu, k tomuto poznaniu: Všetka sila kresťana, všetka sila a zmocnenie cirkvi sa dejú v spoločenstve. Nie v obývačke domova, nie v individualizme, ale v spoločenstve s bratmi a sestrami. Tam, kde sa udeľuje Duch Svätý. Tam, kde sa udeľuje požehnanie.
52 Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. 53 Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha. Drahí bratia, milé sestry, pokiaľ sme si už dnes čo to naznačili v tom slova zmysle, že čo je náš program ako kresťanov, potom na tomto mieste máme akoby druhú časť tohto programu. Predovšetkým je to život v poslušnosti Kristovmu slovu. Čítame, že učeníci sa s veľkou radosťou vrátili do Jeruzalema. Urobili teda to, čo im Ježiš prikázal. A spravili to nie s nechuťou, frflaním a hundraním, ale s veľkou radosťou. Bratia a sestry, robme aj my to, čo nám Ježiš prikázal, nie len akoby sme museli, nie príliš s veľkou chuťou ani záujmom, ale s veľkou radosťou! Iba tak môžeme zaujať a osloviť tento svet. Naše frflanie, hundranie a šomranie nikoho ani nenadchne ani neosloví. No naša radosť, entuziazmus a zapálenosť pre Krista a Jeho veci určite vzbudí záujem v našom okolí.
Ďalším bodom kresťanovho programu je, že Oni sa mu klaňali. To znamená, že učeníci Ježišovi preukazovali božskú poctu. Koho sme si za Boha vybrali my? Komu slúžime? Komu sa klaniame? Nie je to náš životný partner? Naše deti či vnúčatá? Naša práca, naše koníčky? Naše peniaze? Naše brucho? Učeníci sa klaňali Ježišovi. Tým nám dali príklad, kto má byť objektom aj nášho klaňania sa. Nuž a okrem toho: 53 Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha. Áno, opäť spoločenstvo, jeho význam, jeho potreba. Žiaden individualizmus. Boli spolu. Spolu chválili a velebili Boha. Koľkokrát sme aj my sami pozývaní do chrámu? K chváleniu a velebeniu Boha. Sme pozývaní v nedeľných pokázňových oznamoch. Sme pozývaní cez webové stránky, facebook, newsletter. Sme pozývaní cez video pozvánky, plagáty a bárs kadečo. A ako často tie pozvania ignorujeme a povieme si. Šak čo? Nejako to prežijú a zvládnu aj bezo mňa … Ježišovi učeníci takto neuvažovali. Keby totiž boli takto rozmýšľali, celá koncepcia a myšlienka cirkvi by sa bola rozsypala hneď na svojom začiatku ako krehký domček z kariet.
Drahí priatelia, prajem vám, aby ste si dnes so sebou zobrali aspoň niekoľko myšlienok, ktoré súvisia so sviatkom Vstúpenia Krista Pána na nebo. A síce program, ktorý nám Pán Ježiš zanechal. Byť Mu svedkami Jeho smrti, vzkriesenia ako aj odpustenia hriechov skrze pokánie. Jeho velebiť, chváliť a poslúchať. No tiež ostávať v spoločenstve a v ňom prosiť, očakávať i prijímať dar Ducha Svätého. Amen.
Mgr. Rado Gdovin, zborový farár v Dobšinej – senior Gemerského seniorátu ECAV na Slovensku