Jeseň nás každoročne pozýva zastaviť sa. Spomíname na tých, ktorí boli súčasťou nášho života a ktorých prítomnosť nám dnes chýba. Navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviece, kladieme kvety a v tichu sa vraciame k príbehom ľudí, ktorých mená a tváre nosíme vo svojich srdciach. Pamiatka zosnulých nám pripomína, aký vzácny a zároveň krehký je ľudský život. Vieme, že mnohé z najdôležitejších vecí zostávajú v spomienkach, v láske, ktorú sme prijali, v dobrote, ktorú sme zažili, i vo viere, ktorú nám niekto odovzdal.
V týchto jesenných dňoch si pripomíname aj Pamiatku reformácie. Tá nás vracia k základom našej evanjelickej viery a k presvedčeniu, že našou najväčšou istotou nie sú naše zásluhy ani ľudské schopnosti, ale Božia milosť v Ježišovi Kristovi. Reformácia nám znovu pripomína, že Božie slovo má byť živým prameňom našej viery a že evanjelium nie je iba vzácnym dedičstvom minulosti, ale posolstvom, ktoré potrebujeme počuť aj dnes.
Na prvý pohľad sa tieto dve spomienky dotýkajú odlišných oblastí nášho života. Jedna nás vedie k tým, ktorí nás predišli, druhá k udalostiam, ktoré formovali našu vieru. V skutočnosti však obe hovoria o tom, čo je v živote podstatné. Prijali sme vieru, ktorú pred nami žili naši rodičia, starí rodičia a mnohí ďalší nositelia evanjelia. Je našou úlohou odovzdávať ju ďalej – nie iba slovami, ale predovšetkým životom, vzájomnou láskou, odpustením a ochotou stáť pri človeku, ktorý nás potrebuje.
A práve tu sa stretáva spomienka s našim dneškom. Nestačí iba spomínať na tých, ktorí už nie sú medzi nami, ani iba hovoriť o dedičstve reformácie. Dôležité je, ako žijeme dnes. Či si dokážeme nájsť čas jeden pre druhého, či v našich rodinách a aj cirkevných zboroch zostáva miesto pre každého človeka, či vieme povzbudiť unaveného, potešiť osamelého a podať ruku tomu, kto stráca nádej.
Ako Gemerský seniorát sme spoločenstvom mnohých cirkevných zborov, každý so svojím príbehom, tradíciami i starosťami. Spája nás však jedna viera a jeden Pán. Nech nás preto koniec októbra a začiatok novembra nevedie iba k spomienkam, ale aj k vďačnosti za dar viery a k novej ochote žiť podľa evanjelia. Nech si vážime tých, ktorí nám vieru odovzdali, a nezabúdame ju odovzdávať tým, ktorí prichádzajú po nás.
A keď budeme stáť pri hroboch svojich blízkych, spomeňme si aj na slová apoštola Pavla: „Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj? „ (1. Korintským 15, 55). Nie preto, že by nás lúčenie nebolelo, ale preto, že naša bolesť nemusí byť bez nádeje. Ježiš Kristus premohol smrť a v ňom máme zasľúbenie života, ktorý sa nekončí hrobom.
Nech teda naše spomienky zostávajú naplnené vďačnosťou, naša viera zakorenená v Božom slove a naša nádej pevne spojená s Ježišom Kristom.
Mgr. Karmen Želinská
seniorka Gemerského seniorátu ECAV na Slovensku