Príhovor br. seniora Gemerského seniorátu ECAV na Slovensku Mgr. Radovana Gdovina zaznel 5. júla 2020 na Námestí baníkov v Rožňave pri príležitosti sviatku slovanských vierozvestov, Cyrila a Metoda, pričom spoluorganizátorom podujatia bola Matica slovenská :
Milé dámy, vážení páni, sestry Slovenky, bratia Slováci!
Dnes, 5. júla, si na Slovensku pripomíname dvoch bratov, slovanských vierozvestov, Cyrila a Metoda, ktorí na územie Veľkej Moravy prišli pred 1157 rokmi. Bolo tomu tak v roku 863. Prišli sem, ako vieme, na pozvanie vtedajšieho panovníka Rastislava. Ten na jednej strane túžil po tom, aby sa slovanskému národu kresťanské pravdy evanjelia hlásali v zrozumiteľnej reči. Na druhej strane jeho túžbou bola nezávislosť na franských – nemeckých misionároch, ktorí síce na našom území už v rámci kresťanskej misie pôsobili, avšak ich účinkovanie bolo pre slovanský ľud nezrozumiteľné. Ba čo viac! Za ich pôsobením sa skrývala hrozba rozpínavosti Franskej ríše, ktorá si brúsila zuby na slovanské územia.
Rastislavovi teda šlo o dvoje : jednak o to, aby duchovne povzniesol svoj ľud, jednak o to, aby posilnil svojbytnosť, nezávislosť a suverenitu slovanského národa. Dovolím si povedať, že táto jeho vízia sa dokonale naplnila prostredníctvom bratov Cyrila a Metoda, prostredníctvom ich požehnaného pôsobenia a diela na našom území. I keď to všetko trvalo len relatívne krátky čas, Cyril a Metod nám, Slovanom, ukázali, že tomuto svetu máme čo ponúknuť a že sa nemáme začo hanbiť.
O rozmanitosti diela a pôsobenia solúnskych bratov na našom území dnes nechcem hovoriť. Sú to historické fakty, o ktorých sa dá dočítať tak v knihách ako aj na internete. V každom prípade chcem zdôrazniť jednu vec : zápas o slobodu ducha, zápas o svojbytnosť a sebaurčenie národa nikdy nebol zápasom jednoduchým a bezbolestným. Naopak! Vyžadoval si nemálo obetí. Možno už len málokto vie, že jeden z bratov, mladší Konštantín, prijal kláštorné meno Cyril v meste Rím po tom, ako so svojim bratom pred pápežom úspešne zavŕšil obranu staroslovienskeho jazyka ako štvrtého oficiálneho liturgického jazyka v kresťanskej cirkvi, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. Pýtam sa : kde bola vtedy pri všetkej úcte angličtina, nemčina, francúzština či španielčina?
Cyril zomrel v kláštore na následky vyčerpania z boja za Slovanov, za ich jazyk, za ich právo na svojbytnosť a samostatnosť. Nuž a starší Metod, pôvodne Michal? Ten si na spiatočnej ceste z Ríma na Veľkú Moravu najprv posedel niekoľko rokov v žalári niekde na území Bavorska. Na slobodu sa dostal až na priamu intervenciu vtedajšieho pápeža. Všetko to, dovolím si povedať, „zlaté obdobie našich dejín“ netrvalo dlho, a síce : kvôli mocibažnosti určitých jedincov, ktorí pre svoj prospech radšej zapredali celý národ. Žiaľ, toto nebezpečenstvo ani dnes nepominulo. Ba práve naopak! Prežíva medzi nami stále a neprestajne číha na všetkých tých, ktorí sú v stave dobro vlastného národa obetovať pred svoje osobné dobro.
Tým chce povedať jedno, priatelia! Zápas o slobodu ducha, o jeho kultúru, zápas o zachovanie zvyklostí, zápas o sebaurčenie sa ani dnes nezaobíde bez horlivých, verných a čestných nadšencov, ktorí sú ochotní prinášať aj nemalé obete. Mám za to, sestry Slovenky a bratia Slováci, že táto skutočnosť bola nanajvýš jasná aj našim otcom a matkám pred 157 rokmi, keď 4. augusta 1863, teda pri 1000. výročí príchodu Cyrila a Metoda na naše územie, založili v meste Martin Maticu slovenskú.
Osobne ma mrzí a bolí, keď na internete čítam rôzne úvahy typu: Matica je dnes už len archaický a neopodstatnený prežitok z 19. storočia, ktorý v 21. storočí nemá čo robiť. Matica je nepotrebná! A podobne. Nezdieľam tieto názory, žiaľ, aj niektorých politicky vysoko postavených ľudí. Je mi jasné, že v 2. polovici 19. storočia sme sa ako Slováci nachádzali niekde inde : vtedy naozaj hrozilo, že pod vplyvom agresívnej maďarizácie neprežijeme. Že neprežije naša reč, naše národné povedomie, naša národná hrdosť, kultúra, naše zvyky ani náš folklór.
Dnes je situácia iná, ale v niečom predsa len podobná. Paradox tejto doby spočíva v tom, že pokiaľ sa niekto cíti ako hrdý Slovák, ktorý si rovnako tak váži a rešpektuje kultúru, špecifiká a danosti iných, a nijakým spôsobom ich neznevažuje, taký Slovák je dnes označený za nebezpečného extrémistu, za nacionalistu, za protieurópsky živel a pod.
Potom asi extrémistami a nacionalistickými živlami boli všetci naši velikáni a národovci, ku ktorým sa hrdo hlásime : Štúr, Hurban, Hodža, Kollár, Kuzmány, Moyzes, Dobšinský, Tomášik, Šafárik, Štefánik, či Jur Hronec a mnoho ďalších. Milovať svoj národ, milovať svoju reč, milovať svoju krajinu s nádhernou prírodou, milovať svoje zvyky, kultúru či rozmanitý folklór, a milovať tiež kresťanskú cirkev, v ktorej sme poznali Boha a našli cestu k spaseniu – to zaiste nie je ani extrémistické ani protieurópske! Nie! To je právo na existenciu! To je právo na svojbytnosť! To je naša hrdá povinnosť ako Slovákov, ako synov a dcér tohto národa.
Bratia a sestry, práve v posilňovaní tohto zdravého slovenského povedomia, ktoré druhých nedehonestuje, no zároveň aj iných žiada o rešpektovanie, dnes ja osobne vidím opodstatnenosť existencie a pôsobenia Matice slovenskej. Áno, dnes, v dobe až nútenej globalizácie, v ktorej v rámci európskeho priestoru akoby nám bolo naznačované, aby sme prestávali byť konkrétnymi národmi a všetci sme boli už len Európania.
V čase Cyrila a Metoda hrozilo, že starí Slovania sa postupne, dokonca pod rúškom kresťanskej misie, stanú Frankmi. V 2.polovici 19. storočia hrozilo, že sa ako Slováci staneme Maďarmi. Nuž a dnes je zas slovanstvo ohrozované inak – sofistikovanejšie a rafinovanejšie.
Bratia Slováci, sestry, Slovenky, nedajme si my sami, dokonca vlastnými ministrami, ľahkovážne vziať to, za čo naši otcovia a matky trpeli a prinášali nemalé obete! Buďme verní svojmu národu, svojej reči, svojej vlasti, svojim zvykom a folklóru, no v neposlednom rade svojej kresťanskej viere a tradícii, svojmu Bohu!
Žehnám týmto Matici slovenskej a jej ďalšiemu pôsobeniu v našej krajine : na dobro, osoh a prospech čím viacerých.
Mgr. Rado Gdovin, senior GES