Pamiatka zosnulých – 1.11. 2021
„… o dvoch dňoch a dvoch domoch …“
Pomodlime sa : Hospodine, nauč nás počítať naše dni. Hynieme od Tvojho hnevu a naše dni sú ako tráva a ako tôňa na zemi. Prach sme a v prach sa obrátime. Veríme však, že Ty si aj Pánom prachu a že Tvoja moc obráti prach tela v život. Žijeme tu z Tvojej milosti a v posledný deň nás z prachu pozdvihne Tvoja všemohúcnosť. Daj nám, Hospodine, pamätať na koniec života a pokoriť sa pod Tvoju mocnú ruku v živote i v smrti. Veď aj umrieť je nám zisk, lebo Kristus je život náš. On je vzkriesenie a život a raz zastane aj nad našim prachom. Kriste, večné svetlo, zostaň s nami, lebo aj nám sa zvečerieva. Zostaň s nami, aj keď sa priblíži posledná hodina a my pôjdeme cestou smrti. Dnes spomíname na svojich v Pánu zosnulých. Bože, zotri nám slzy. Veď v Tvojich večných príbytkoch sa raz všetci zídeme. Dovtedy nech je ich pamiatka medzi nami požehnaná. Amen.
Kazateľ 7, 1b – 2a
Deň smrti je lepší ako deň narodenia. Ísť do domu smútku je lepšie ako ísť do domu hodovania.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Kniha Kazateľ je vo svojich tvrdeniach a výrokoch niekedy dosť paradoxná, priam až zarážajúca. Ako neotrasiteľnú pravdu nejeden raz prezentuje zvesť, s ktorou sa človek v 21. storočí dokáže zrejme len veľmi ťažko stotožniť. Snáď aj preto existovali v minulosti problémy s tým, či túto knihu vôbec zaradiť do biblického kánonu alebo nie. Nakoniec si Božím riadením aj táto kniha našla svoje miesto v Písme Svätom – a my môžeme povedať, že oprávnene. No priznajme si, milí priatelia, že slová, ktoré sme dnes počuli nikoho z nás asi nenechali chladným a ľahostajným. Znejú nám skôr ako provokácia. Tvárime sa udivene, možno aj nechápavo, keď počujeme, že „deň smrti je lepší ako deň narodenia“ a že „ísť do domu smútku je lepšie ako ísť do domu hodovania“. No nie sme len prekvapení, keď niečo také počujeme. Doslova nás to uráža. Veď všetky hodnoty, v ktoré veríme, to obracia na ruby. Náš svetonázor to stavia na hlavu.
Ako niekto môže niečo také povedať? Že smrť je lepšia ako narodenie… Že v dome smútku sa cíti lepšie ako v dome, kde je nejaká party… Dnes, keď má človek snáď ešte väčší strach zo smrti ako generácie pred nami… Buď je to totálny cynik alebo zúfalec. Pomätenec a blázon, duchovný masochista – alebo … čo, keď má tak trochu pravdu?
Je pravda, milí priatelia, že generácie pred nami, naši pradedovia, ponímali smrť ako normálnu súčasť života. Smrť pre nich nebola tabu, tak ako tomu neraz je pre moderného človeka. Ten o smrti nepočúva príliš rád. No v minulosti sa doma rodilo a doma sa takisto aj umieralo. Smrť napriek bolesti, ktorú spôsobovala, bola niečím úplne prirodzeným, čo človek akceptoval, čomu sa nebránil, na čo sa pripravoval. Pravda je taká, že dnes sa skôr ospevuje život, krása, mladosť, šarm a výkon. Keď dnes máte viac ako 50 a nedajbože stratíte prácu, len tak ľahko novú nenájdete. Už ste neperspektívny. Ak máte 80 a onemocniete, zväčša sa s vami už ani nikto poriadne nebude baviť. Veď už máte svoj vek. Dokedy tu chcete byť? Česť výnimkám. Len sa, žiaľ, zabúda na to, že navždy mladí nebudeme. Aj krása sa vytratí. A ani po tej výkonnostnej stránke to už nebude také ako voľakedy. Začneme pomaly chradnúť na tele. Moderný človek, milé sestry, drahí bratia, sa desí takéhoto štádia vo svojom živote. A tak podstupuje omladzovacie kúry, len aby čím dlhšie vyzeral sviežo. Len aby mu nebolo vidieť vrásky. Nasadzuje si umelé vlasy, lebo aby nikto nevidel, že sa mu začína robiť plešina. V noci dýcha čistý kyslík, len aby mu to lepšie prekrvilo organizmus. A to všetko preto, aby vyzeral mladší, ako v skutočnosti je. Aby ostatných oklamal. Len nech ho ešte neodpisujú, nech ho ešte nehádžu do starého železa. Len aby sa aspoň trochu vzdialil smrti. No klame samého seba, keď chce uniknúť smrti.
Naši dedovia, sestry a bratia, napriek tomu, že nevychodili také školy ako my, predsa len akoby mali v istých veciach viacej rozumu než my. A v otázke smrti celkom určite. Oni neponímali smrť ako niečo hrozné. Bol to pre nich plynulý prechod do inej formy existencie. Nutný krok v ústrety večnosti. Nutný krok, aby som mohol byť vzkriesený pre večnosť v oslávenom a nesmrteľnom tele. Žiaľ, človeku 21. storočia viac záleží na tom pozemskom, biologickom a dočasnom tele, ako na tom večnom, absolútne odlišnom. Židovská tradícia k tomuto kontroverznému textu podáva nasledovný výklad :
Deň, keď umiera veľký človek je lepší než deň, kedy sa narodil. V deň jeho narodenia totiž nikto nevie, aké skutky bude konať. Preto je deň smrti lepší ako deň narodenia. Jeden rabín k tomu povedal : Dá sa to prirovnať k dvom námorným lodiam, z ktorých jedna opúšťala prístav a druhá do neho naopak priplávala. Zatiaľ čo všetci oslavovali loď, ktorá sa vydávala na plavbu – z lode, ktorá práve priplávala akoby sa radovalo len málo ľudí. Jeden rozumný človek, ktorý bol prítomný, prehlásil : Malo by to predsa byť naopak. Ľudia by sa nemali radovať z lode, ktorá opúšťa prístav. Nemôžu predsa vedieť, čo ju čaká – či pokojné, či rozbúrené more a s akým vetrom sa bude musieť potýkať. Človek by sa mal skôr radovať z lode, ktorá vchádza do prístavu, lebo tá už má plavbu šťastne za sebou. Rovnako je to, keď sa narodí človek. Každý deň ho privádza bližšie k smrti. Ale až keď umrie, začínajú sa mu počítať dni do vzkriesenia.
Milí priatelia, je to naozaj pravda, že chvíľa narodenia je dňom vstupu do neistej existencie a budúcnosti. V deň odchodu je však už jasné všetko, čo bolo v živote dobré a čisté, čo hriešne i nesprávne. S tým bezprostredne súvisí aj druhý výrok o dome smútku a dome hodovania. Hodovanie pri narodení, krstinách, či pri svadbe je vždy prejavom radosti, že život v tej chvíli víťazí nad smrťou. Na druhej strane, smrť človeku pripomína jeho dočasnosť, údel smrteľného stvorenia, a tým nás súčasne chráni pred seba zbožstvením. V dome smútku je teda človek bližšie k pravde a múdrosti. Dom smútku upozorňuje na smrť a vedie človeka k tomu, aby si uvedomoval svoje hranice. Zatiaľ čo dom radovánok toto poznanie zahmlieva, alebo aspoň výrazne odďaľuje. Preto podľa Kazateľa idú múdri radšej do domu trúchlenia, zatiaľ čo blázni sa obracajú k svojim falošným útechám a ilúziám.
Isteže, milí priatelia, tým sa nám dnes nechce povedať to, že Pán Boh nám zakazuje akúkoľvek radosť v živote. To vôbec nie. Veď jedným z charakteristických znakov spoločenstva s Pánom Bohom je aj radosť. Aj ľudské spolunažívanie by malo byť radostné. Tak si to Boh ako Stvoriteľ aj predstavoval, keď tvoril tento svet. Mal radosť pri tvorení a zároveň bol aj spokojný s tým, čo dosiahol. Jednoducho : A Boh videl, že to bolo dobré. Na kresťanoch zvlášť by mala byť táto radosť badateľná. Ak kresťan nie je radostný, potom buď v plnosti neprijal alebo nepochopil evanjelium. A tak, bratia a sestry, máme dôvod na radosť, aj keď stojíme uprostred hrobov.
Čo sa nám dnes chce povedať, je skôr to, aby to nebola bujará radosť a zabáva, kde padajú všetky zábrany. Kde sú všetky hranice zrušené, kde sa človek cíti ako boh a pán svojho života. A pritom si ani neuvedomuje ako hlboko sa mýli. Kazateľovi teda skôr ide o to, aby sme do života vnášali rovnováhu a harmóniu. Aby sme sa vedeli jednak tešiť, no súčasne mali na pamäti aj to, že všetko toto sa raz skončí. Že smrti nerozkážeme, kedy má, či nemá prísť. Že nie my sme bohovia, v rukách ktorých je život a moc nad smrťou. Naopak, my sme tí, ktorí sa musia podrobiť. A čím skôr to akceptujeme, tým lepšie pre nás. Človek v každej dobe stál pred pokušením urobiť zo seba boha. Ani dnešná doba nie je v tomto výnimkou. A preto buďme bdelí a nedajme sa zviesť!
Predsa však aj v dnešný deň, keď myslíme na tých, ktorých si Pán k sebe povolal, nie sme skleslí a zúfalí. Nádej na vzkriesenie žije. Tak ako aj Kristus vstal z mŕtvych a žije. On sám nám dal zasľúbenie : Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, nejde na súd. Ale prešiel zo smrti do života. Zároveň sa však dnes chceme zamyslieť nad tým svojim konkrétnym životom. Ako využívam čas, ktorý mi bol daný? Nemrhám ním? Tak ako tá loď z príbehu, ktorá doplávala do prístavu, má už všetko za sebou a na jej plavbe sa už nedá nič zmeniť, tak aj na našom živote po smrti už nezmeníme nič. Tak ako každý kapitán si počas plavby vedie lodný denník, tak aj o našom živote existujú záznamy. A to by nás malo viesť k zodpovednému životu pred Bohom i pred ľuďmi, majúc pritom na pamäti, že zo všetkého sa raz budeme musieť zodpovedať.
Prajem nám, drahí priatelia, aby sme sa aj v tomto čase, keď na svojich drahých zosnulých myslíme intenzívnejšie ako inokedy, potešovali slovami Pána Ježiša, dúfali v nádej večnosti pripravenej pre všetkých verných a snažili sa žiť Bohu milým životom. Lebo cesta, po ktorej kráčali zosnulí je cesta, po ktorej raz budeme musieť kráčať všetci, keď príde náš čas – Lebo všetci sa budeme musieť postaviť pred súdnou stolicou Kristovou, aby sme prijali buď dobré alebo zlé, za to ako sme žili a ako sme pracovali. Nech nám je vtedy Boh milostivý! Amen.
Mgr. Radovan Gdovin, senior Gemerského seniorátu