Dňa 1.júla 2024 uplynulo 200 rokov od narodenia významnej revúckej osobnosti, evanjelického kňaza, pedagóga, dramatika, zakladateľa a správcu Prvého slovenského evanjelického a.v. gymnázia, Prvého potravinového družstva, všestranného ľudovýchovného a osvetového pracovníka, zberateľa ľudových rozprávok, národného buditeľa – – Samuela Ormisa.
Bohatý a všestranný život, dielo a duchovnú službu tohto, popri Samuelovi Reussovi trochu v úzadí stojaceho revúckeho národovca, si pripomenul Cirkevný zbor, Súkromná stredná odborná škola, Matica slovenská a Mesto Revúca na Spomienkových Službách Božích dňa 7. júla v evanjelickom a. v. chráme.
Hostí privítala zborová dozorkyňa Anna Vrbiarová. Slávnostnou kázňou sa prihovoril veriacim Mgr. Radim Pačmár, PhD., ktorý sa postavil na revúcku kazateľnicu po prvýkrát.
Pozvanie na Služby Božie prijala novozvolená sestra konseniorka Mgr. Emília Volgyiová, ktorá zastupovala Gemerský seniorát a predsedníctva susedných cirkevných zborov, primátor mesta Ing. Július Buchta, MBA, bývalá primátorka MVDr. Eva Cireňová, predsedníčka Miestneho odboru Matice slovenskej a zároveň riaditeľka Súkromnej strednej odbornej školy Mgr. Ľuboslava Lacjaková, zástupcovia Domu Matice slovenskej v Rožňave a riaditeľka Múzea Prvého slovenského evanjelického gymnázia Ing. Diana Kohout Lamperová .
Svojou prítomnosťou i príhovorom na Službách Božích si uctil pamiatku Samuela Ormisa i predseda Matice Slovenskej JUDr. Marián Gešper, PhD. i zástupca Mestského kultúrneho strediska Juraj Genčanský, ktorý svojím jedinečným prednesom básne Ondreja Nagaja „O dejinách a o nás“ i moderovaním umocnil celú slávnosť.
O duchovný zážitok sa zaslúžil i spevokol „Nádej“ hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí“ a „Zaplesaj ľud na Sione“ , ktorý dirigovala Eva Petrová, DiS. art..
Z iniciatívy pani riaditeľky Mgr. Ľuboslavy Lacjakovej bola po Službách Božích odhalená pamätná tabuľa národovcovi Samuelovi Ormisovi na budove Súkromnej strednej odbornej školy, ktorá už 30 rokov nesie meno tejto výnimočnej osobnosti.
Pamiatku Samuela Ormisa si uctili duchovní, zástupcovia Súkromnej strednej odbornej školy, Matice slovenskej, mesta i Múzea Prvého slovenského evanjelického gymnázia položením vencov na mieste jeho posledného odpočinku, fanfárami i tichou modlitbou a piesňou „Smieť žiť pre Krista“.
Popoludňajší program pokračoval odbornými prednáškami v príjemnom podkroví Múzea Prvého slovenského evanjelického gymnázia, ktoré odprezentovali:
Mgr. Radim Pačmár, PhD. / „Ormisovci v kontexte kultúrnej histórie Slovákov“/, doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc./ Samuel Ormis a slovenské národné hnutie/ a Prof. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. /Prínos Samuela Ormisa k rozvoju edukácie dospelých v 2.polovici 19.storočia/.
Samuel Ormis bol predovšetkým evanjelický a. v. kňaz, ľudovýchovný a osvetový pracovník, organizátor slovenského školstva, predstaviteľ modernej pedagogickej vedy a autor učebníc v tretej štvrtine 19.storočia. Hlásil sa k odkazu Jána Ámosa Komenského. S jeho pedagogickými aktivitami sa spája založenie a osudy slovenského patronátneho evanjelického a. v. vyššieho gymnázia v Revúcej v rokoch 1862 – 1874. Z jeho iniciatívy bol založený i Učiteľský ústav a škola na výchovu dievčat / Dievčenský vychovávací ústav/, prvé oficiálne schválené Potravinové družstvo v Uhorsku, Vzájomná pomocnica a Nakladateľský spolok pre vydávanie slovenských kníh /1870/.
Na Prvom slovenskom ev.a.v. gymnáziu pôsobil ako profesor v rokoch 1863 – 1874, učil najmä zemepis, dejepis a filozofiu. Trikrát bol zvolený za správcu gymnázia /1865, 1866, 1871 /, zároveň učil aj na Dievčenskom vychovávacom ústave v Revúcej.
Keď spomíname Samuela Ormisa, musíme o ňom hovoriť aj ako o filozofovi. Poznal Plutarcha, Komenského, Rousseaua a svoje názory publikoval v časopisoch Cyril a Metod, Národný hlásnik, Letopis Matice slovenskej, Cirkevné listy, Učiteľské noviny a Obzor. Filozoficky vychádzal z Komenského, Kollára a Štúrovcov. Ako uvádza profesor Dalimír Hajko v knihe „Filozofické návraty a vízie /2001, s.74/ „Pre Ormisa a jeho rovesníkov mali filozofické teórie význam len vtedy, keď sa dali nejakým spôsobom využiť v rámci národno-emancipačných síl.“
Ten istý autor o ňom vydáva takéto svedectvo: „Vďaka Božskej starostlivosti rozvíja a zušľachťuje svoju spoločenskú prirodzenosť na prospech spoločenstva, v ktorom žije a pre ktoré má žiť. Týmto spoločenstvom je národ, preto akékoľvek etické uvažovanie musí vychádzať z postulátov filozofie národa, či ešte presnejšie zo slovanskej filozofie národa. Slovanské národy sú podľa Samuela Ormisa a väčšiny slovenských mysliteľov druhej polovice 19.storočia hlásateľmi pravej mravnosti a v ich rukách leží budúcnosť ľudstva.“
Ako evanjelický a. v. kňaz pôsobil v Nižnej Slanej v rokoch 1855 – 1863. Tu sa aj oženil v roku 1856 s Máriou, rod. Poloncovou / nar. 11.apríla 1835 v Košťanoch v Turci/, ktorá však zomrela mladá 20.februára 1873 v Revúcej. Spoločne vychovali päť detí, dvaja synovia zomreli v detskom veku na epidémiu kiahní v roku 1873. Dospelosti sa dožil iba syn Fedor a dcéry Mária a Oľga. Oni boli pokračovateľmi rodu Ormisovcov na Slovensku a zapísali sa do dejín slovenskej vedy, kultúry a literatúry.
V roku 1859, kedy bol prijatý cisársky patent, ktorý ustanovil slovenskú autonómnu, tzv. patentovú evanjelickú cirkev, ho vymenovali za dekana vyšno – rožňavského dekanátu, pričom osobitnú pozornosť venoval poslovenčeniu cirkevného školstva. V roku 1861 sa prihlásil k memorandovému politickému programu. V auguste 1863 sa stal riadnym členom Matice slovenskej a od roku 1868 aj členom jej matematicko – prírodovedného odboru.
Keď v roku 1874 uhorská vláda v rámci štátom dirigovanej maďarizácie násilne zrušila patronátne slovenské školstvo, a tomuto procesu padli za obeť aj Prvé slovenské evanjelické a. v. gymnázium, Učiteľský ústav a Dievčenský vychovávajúci ústav vo Veľkej Revúci, zostal Samuel Ormis bez zamestnania.
Dostal ponuku profesorského miesta na patronátnom slovenskom evanjelickom nižšom gymnáziu v Turčianskom Sv. Martine, čo sa však z viacerých príčin nezrealizovalo. Preto sa uchádzal o miesto profesora vo Ľvove a opäť mal ponuku aj do Turčianskeho Sv. Martina. Krátko nato však ochorel a predčasne zomiera vo veku 51 rokov. V správe o úmrtí, uverejnenej 19. októbra 1875 v martinských Národných novinách, sa stručne konštatuje: „Samuel Ormis, chleba zbavený gymnaziálny profesor vo Veľkej Revúci, vyvolený učiteľ vyššej triedy pri ev. cirkvi turč.-sv.-martinskej , vedomec na slovo vzatý, paedagog a spisovateľ výtečný, rodoľub príkladný a neohrožený – zomrel po dlhotrvanlivej ťažkej nemoci dňa 18.t.m. vo Veľkej Revúci, ako obeť utrpení.“
Samuel Ormis sa narodil 1.júla 1824 v Revúcej a zomrel 18.10.1875 tiež vo svojom rodisku. Otec Michal Ormis bol obuvníkom a čižmárom v Revúcej a spoločne so svojou manželkou Julianou, rod. Šebianovou vychovali 12 detí. Spomedzi nich sa okrem Samuela nikto výraznejšie nezapísal do slovenských dejín.
Jeho požehnaný, plodný a všestranný život, daný do služby národu i cirkvi , vyjadril vo svojom krátkom epitafe Samuel Tomášik, a publikovali ho Národnie noviny 29. mája 1878 pri odhalení jeho náhrobného pomníka: „V chráme rečou, v škole bystroumom, perom v národa službe. Vynikajúc slávne, v národe večne žiješ.“
Ing.Mgr. Danica Hudecová – zborová farárka v CZ Revúca
S použitím historických prameňov:
DUBOVSKÝ, Dušan /1996/. Samuel Ormis. Revúca: Mestské kultúrne stredisko PARENIČKA, Pavol /2024/. Samuel Ormis /200.výročie narodenia/. Martin: Matica slovenská PERNÝ, Lukáš /2024/. Samuel Ormis. Martin: Matica slovenská
