Štedrý večer – 24.12.2018
„… byť ako dieťa …“
Milosť vám a pokoj od narodeného Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Matúš 18, 3
Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Opäť po roku sa z Božej milosti dožívame Vianočných sviatkov, ktoré v našej kultúre vnímame ako najkrajšie sviatky v roku. Opäť po roku sa tešíme z narodenia Božieho Syna na tento svet. Oslavujeme zrod výnimočného dieťatka, i keď o Jeho výnimočnosti zo začiatku vedel iba úzky okruh ľudí – celkom určite však Jeho matka Mária, Jozef, pastieri a neskôr aj traja mudrci z Východu, ktorých poznáme skôr pod označením „traja králi“. No drvivá väčšina v prípade Ježiša ani len netušila o koho sa jedná, s kým to vlastne majú do činenia. Veď keby boli vedeli, kto sa to má narodiť, zrejme by sa pre Jeho príchod na svet bolo našlo dôstojnejšie miesto. Zrejme by Jozef s Máriou neboli museli chodiť kade tade po nočnom Betleheme, prosiac, žobrajúc o strechu nad hlavou… A tak, paradoxne, i keď v národe izraelskom bolo očakávanie príchodu Mesiáša v danej dobe silné, Ježiš ako prorokmi predpovedaný Mesiáš, Boží služobník, Záchranca, Spasiteľ – prichádza na tento svet spôsobom, ktorý nikto neočakával. Neprichádza v moci, ale v slabosti. Neprichádza v bohatstve a pýche, ale v skromnosti a pokore. Neprichádza počas slávnostného vyzváňania zvonov na katedrálach, ale v tichosti nenápadnej noci …
Drahí priatelia, je úžasné a originálne, pre aký spôsob vstupu do tohto sveta sa Boh rozhodne. Smelo dnes môžeme povedať, že Boží vstup do dejín tohto sveta sa načisto vymyká všetkým sociologickým štúdiám o správaní človeka alebo anketám, v ktorých sa ľudí pýtajú, ako čo najlepšie zapôsobiť na svoje okolie. My, ľudia, keď chceme zapôsobiť, používame na to buď svoju moc, známosti, kontakty, či spoločenský vplyv. Ale tiež si zakladáme na svojom výzore, na peniazoch či spoločenskom uznaní. Dovolím si povedať, že v takomto uvažovaní nás značne utvrdzujú a posilňujú aj sociálne siete, na ktorých mnohí aktívne fungujeme. Takisto rôzne talentové súťaže, s ktorými akoby sa vrece roztrhlo. Človek v očiach druhých jednoducho nechce vyzerať ako „lúzer“, ako skrachovanec, babrák, „nímand“, chudák alebo nešťastník. Radi okolo seba vytvárame dojem pohody, sily, úspechu, vitality a celkového životného šťastia.
Pán Boh na druhej strane nemá potrebu nič také nám dokazovať. Nepotrebuje nás presviedčať o tom, aký je „cool“, aký je úspešný, vitálny, pozitívny alebo šťastne naladený. Nemá potrebu dávať na obdiv svoju moc, bohatstvo vesmíru, resp. spoločenské uznanie a vplyv. Nie! On všetky naše ľudské merítka stavia na hlavu. A tak, keď sa Ježiša učeníci pýtajú : Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? (Mt 18, 1) – Ježiš na to odpovedá prekvapujúco a celkom nečakane takto : 2 On si zavolal dieťa, postavil ho do stredu medzi nich 3 a povedal: Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. 4 Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. 5 A kto by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. (Mt 18, 2 – 5).
Áno, priatelia, počuli sme dobre! Ježiš, Boží Syn, svojich učeníkov nabáda k tomu, aby boli ako deti. A my sa pýtame : Čo má toto znamenať? Veď aká to len môže byť perspektíva, byť ako dieťa? Aké vyhliadky do budúcnosti nám to dáva? My niečo také vnímame skôr ako negatívum, ako určitý hendikep. Veď byť dieťaťom, to znamená byť bezmocný, odkázaný na pomoc druhých a bezbranný. Byť dieťaťom znamená byť závislý na rozhodnutiach druhých, nesamostatný. Áno, vnímame to tak, že to v sebe má omnoho viac nevýhod ako výhod. Ako od nás Ježiš môže chcieť práve toto?
… veď nakoniec už aj malé deti túžia potom byť ako veľkí. Dievčatká si radi obúvajú veľké mamine čižmy, pretože už túžia byť veľké slečny. Chlapci sa zas radi hrajú s ockovým náradím, radi sa zamažú, pretože chcú byť ako tato … Áno, či chceme či nie, spoločnosť a doba, v ktorej žijeme, si žiada, aby sme boli rýchlo veľkí. Aby sme rýchlo dospeli. Aby sme rýchlo zanechali detské časy a detské spôsoby, ktoré sú s tým spojené. Aby sme boli profesionáli a nesprávali sa detinsky. Veď keď ti niekto povie : „Správaš sa ako dieťa!“ – nie je to práve najlepšie vyznamenanie a dobrá vizitka … O to divnejšie a nepochopiteľnejšie nám dnes znejú Ježišove slová : Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.
Bratia a sestry, napriek výsledkom spoločenských ankiet, napriek sociologickým výskumom sa Ježiš odvažuje meniť naše merítka. Vskutku ich obracia na hlavu. Jemu totiž nejde až tak o tvoj profesionálny život. Jemu nezáleží až tak na tom, aký máš imidž alebo ako chceš, aby ťa ľudia vnímali a videli. On ťa predovšetkým vníma ako svoje dieťa, ako svojho syna, ako svoju dcéru. Ako bytosť, ktorá je stvorená na Jeho obraz. Pre Neho nie je až také dôležité ako veľmi si úspešný, ako veľmi sa vieš presadiť, ako veľmi si vplyvný. On na to skôr pozerá tak, že pokiaľ by si v živote mal aj všetko, no nemáš v ňom Krista, potom akoby by si nemal nič. Na druhej strane : Keby si v živote nemal dokopy nič, no máš v ňom Krista, potom si získal všetko. Jemu teda omnoho viac záleží na tvojom duchovnom a večnom živote. Na veciach, ktoré sú skryté. Na veciach, ktoré sa nedajú zverejniť ani zdieľať na Facebooku. Nuž a v tom duchovnom a neviditeľnom živote, resp. svete, ktorý je základom večného života, môžeme byť ako deti. Ba nielen môžeme, ale dokonca máme byť ako deti, musíme byť ako deti.
Tak ako dieťa dôveruje svojim rodičom, tak sa aj od nás očakáva a požaduje dôvera voči Pánu Bohu ako Tomu, ktorý nás v krste svätom prijal za svoje deti a stal sa pre nás dobrým Otcom nebeským. Ježišovi nejde o tvoj výzor pred svetom, ale o to, či máš pred Bohom zachraňujúcu vieru v Neho. Vieru, ktorá z nás robí Božie deti. Vieru, ktorá dokáže dôverovať, dokáže sa spoľahnúť na nebeského Otca a vie jedno : Na konci to bude všetko dobré. Bude to dobré, pretože Boh, môj Otec, sa aj pre mňa rozhodol. Aj pre mňa sa angažoval. Aj kvôli mne sa stal bezmocným dieťaťom, ktoré bolo odkázané na starostlivosť a pomoc svojho okolia. A preto i ja môžem byť Jeho dieťaťom. Rád budem odkázaný na Jeho starostlivosť a pomoc. Rád budem dieťaťom dobrého nebeského Otca, ktorý nado mnou celý čas bdie. On nedbá na výsledky sociologických štúdií a ankiet. Pri Ňom ako Jeho dieťa stojím vždy na prvom mieste.
Áno, drahí bratia, milé sestry, Vianoce sú sviatky, ktoré väčšinu našich merítok stavajú na hlavu. Na jednej strane nám ukazujú, na čom záleží tomuto svetu a človeku v ňom. Na druhej strane nám ukazujú, na čom záleží v Božom kráľovstve. Základnou hnacou silou sveta je úsilie dostať sa hore, túžba po moci a sláve. Úsilie vynikať nad druhým a ovládať ho. Oproti tomu stojí základná hnacia sila Božieho kráľovstva: úsilie zostupovať dole – do chudoby, slabosti a nenáročnosti. A práve touto mocou zostupovania sa má merať veľkosť človeka v Božom kráľovstve. Preto sa učeníci a spolu s nimi aj my všetci, pokiaľ nám na tom záleží, musíme obrátiť a vo svojej nenáročnosti a slabosti byť ako deti.
Milí priatelia, nielen však nenáročnosť a slabosť sú charakteristickou črtou detí, ale aj ich dôverčivosť a potreba lásky. Deti plne dôverujú svojim rodičom. Nerobia si starosti. Keď im ocko alebo mamka niečo povedia, je to pre ne nezvratná pravda. Vianoce i teba, milý priateľ, pozývajú k tomu, aby si ako dieťa dôveroval svojmu Otcovi, ktorý je v nebesiach. A to i vtedy, keď možno budeš musieť prejsť turbulentnými obdobiami v živote. No i uprostred búrok života smieš vedieť jedno : Môj Otec sedí pri kormidle.
Deti rovnako tak potrebujú lásku. Nemôžu žiť bez lásky. Často prídu hovoriac : Mamička, ľúbim ťa. Robia to jednak preto, že ich k tomu ženie ich malé milujúce srdce, ale aj preto, lebo vedia, že ich láska bude opätovaná. Také sú deti! Musia ľúbiť a tešia sa z lásky. Práve to robí ich život takým pekným a bezstarostným. A my, dospelí, starší? Ako často naproti tomu sebe aj iným strpčujeme život neláskavosťou, nevľúdnosťou, chladom a surovosťou charakteru a správania! Malé dieťa nepozná pýchu. Dieťa významného profesora si v škôlke podá ruku s dieťaťom obyčajného sedliaka akoby boli súrodenci! Ako často na druhej strane znepríjemňujeme my starší život sebe aj iným práve svojou pýchou, nadraďovaním sa, či svojim kastovníctvom?
To malé dieťa bude veľkým, lebo veľký Boh sa stal v Ježišovi malým. A teraz prichádza to zázračné : Drahý priateľ, milá sestra, milý brat! Vianoce sú o tom, že Boh sa stal vo svojom Synovi dieťaťom. No majú byť aj o niečom inom : I ty si povolaný, i ty sa môžeš, i ty sa máš stať dieťaťom. Dieťaťom Božím – čistým, pravdivým, dôverujúcim, nezištne milujúcim, úprimným, vďačným, bez stopy falošnosti. Ochotným nechať si pomôcť, nechať sa zachrániť. Všetko, čo pre to treba urobiť, už urobené bolo. A preto nehľaď na to, ako tieto veci vníma okolitý svet! Okolitý svet ti môže dať iba to, čím sám disponuje! Dočasný úspech. No ty si bol predsa stvorený pre večnosť. A do nej sa dá dostať iba jedným spôsobom : Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. A preto, prijmi pozvanie, nechaj sa povolať a už dnes sa teš z toho, že okrem toho svetského máš i nebeské občianstvo! Amen.
Mgr. Rado Gdovin, senior GES
