Zelený Štvrtok – 9.4.2020
Suspírium : V modlitbe tichej vrúcne hovoriac:
Ďakujem, že si miloval ma prv.
Že obmyla ma Tvoja svätá krv!
Ježiši, Pane, milostivý Bože…
Amen.
Matúš 26, 20 – 30
„Keď sa zvečerilo, sadol si za stôl s dvanástimi učeníkmi. A keď jedli, riekol: Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. Zarmútili sa veľmi a začali sa Ho rad-radom spytovať. Či som to ja, Pane? Odpovedal: Kto omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka ide, ako je napísané o Ňom, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka; lepšie by mu bolo, keby sa ten človek nebol narodil. Aj Judáš, ktorý Ho zrádzal, povedal: Či som to ja, Majstre? Odvetil mu: Ty si povedal. Keď jedli, vzal Ježiš chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo. Potom vzal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite všetci z neho! Lebo toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Hovorím vám, že oddnes nebudem piť z tohto vínneho plodu až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca. Potom zaspievali pieseň a vyšli na vrch Olivový.“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Spoločenstvo pri stole bolo pre každého človeka úžasným zážitkom. Židia sa pri stole stretávali a spoločne budovali svoje vzťahy. Stretávali sa, aby sa mohli porozprávať, poradiť sa medzi sebou, či len tak požalovať. Väčšinou všetky diskusie, či rozhovory sa diali pri stole. Takéto spoločenstvo bolo úplne bežnou vecou. Podobne ako bolo pre nich normálne, že každý rok oslavovali sviatok nekvasených chlebov, Veľkú noc, ako vďaku Pánu Bohu za to, že ich vyviedol z Egyptského otroctva. Takouto hostinou vo štvrtok večer sa pre Židov začínalo obdobie paschy, čo znamená jedenie veľkonočného baránka. A aj Pán Ježiš chce jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka, tak ako bolo u Židov zvykom.
Pán Ježiš chce stolovať so svojím učeníkmi, aj napriek tomu, že vie, čo Ho čaká. Vie, čo sa bude diať, čomu sa nevyhne a aj napriek tomu chce posledný krát ešte stolovať so svojimi priateľmi. No oni nevedia, že je to posledná večera s Ním. Aj keď ich na to všetko pripravoval, nechceli, aby ich Pán Ježiš opustil. Túžili byť v Jeho blízkosti stále. A preto Pán Ježiš robí túto poslednú večeru výnimočnou. Inou, ako boli tie, čo pred tým spolu zažili. Ustanovuje poslednú večeru ako Večeru Pánovu.
Nerobí to kvôli sebe, ale kvôli nám. Dáva nám sám seba, aby sme mohli byť v Jeho blízkosti. Aby sme vedeli, že je tu s nami stále a neopúšťa nás. Túži po tom, aby sme naďalej medzi sebou budovali priateľstvo, lásku, porozumenie. Túži po tom, aby sme s láskou medzi seba volali aj iných a aby sme chceli spoločenstvo spolu s Ním budovať.
No Pán Ježiš vie aj to, že niekto z jeho blízkych priateľov, ho zradí a tak napomína svojich učeníkov. Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. Nehovorí konkrétne kto, aj keď to dobre vie. Hovorí iba: jeden z vás… Či to nie si aj ja a ty, milý brat, drahá sestra? Zamyslíme sa, koľkokrát sme Pána Boha zradili, koľkokrát sme neurobili to, čo od nás žiadal? Koľkokrát berieme Jeho slová na ľahkú váhu? Áno, aj my sme tými, ktorí Ho zrádzajú. A o to viac si to uvedomujeme práve v období, kedy nemôžeme Večeru Pánovu spoločne prijímať. Toľkokrát sme prichádzali k stolu Pánovmu a ani by nám na um neprišlo, že je to možno naposledy. Neraz sme sľubovali, že polepšíme svoje životy, pristupovali sme k Jeho stolu s ľahostajnosťou, neuvedomujúc si, hĺbku svojich hriechov. Občas pristupujeme k Večeri Pánovej preto, lebo sa to tak má. Aj tým zrádzame nášho Spasiteľa, Pána Ježiša Krista, pretože Božie slovo nám hovorí: „Kto nehodne je a pije z kalicha, odsúdenie si je a pije.“
Našimi činmi, myšlienkami, ústami ubližujeme Pánu Bohu. Ubližujeme Mu, svojou ľahostajnosťou, pýchou a namyslenosťou, aj vtedy, keď sa hádame na maličkostiach, aj vtedy, keď sa hneváme na brata, či sestru. Ubližujeme Mu, keď sa k Nemu nevieme priznať. Zrádzame Ho, zapierame, nie sme o nič lepší ako bol Judáš, či iní učeníci. Sme hriešni ľudia a je nám ťažko priznať si našu vlastnú hriešnosť, naše priestupky. Nechceme si priznať to, akí v skutočnosti sme. Ani učeníci si to nechceli pripustiť, a tak sa začali spytovať rad radom: Či som ta ja, Majstre?
Ale Pán Ježiš, nás dobre pozná. Pozná všetky temné kúty nášho srdca. Každú jednu našu myšlienku. Vie, čo sme urobili i čo sme si mysleli. No vie aj to, čo urobíme. Pozná každý náš nečistý úmysel a každú našu zlú myšlienku. A predsa si s nami sadá k stolu, tak ako si sadol s učeníkmi. Chce s nami stolovať. Dokonca vo svojej svätej Večeri nás obmýva a odpúšťa nám všetky naše hriechy, ak ich úprimne ľutujeme. Skláňa sa k nám, aby nás obmyl svojou svätou krvou, ktorá bola tak draho vyliata na odpustenie hriechov. A to je tým najkrajším a najúžasnejším darom, aký sme od Pána Boha mohli dostať. Odpustenie…
Odpustenie, ktoré vo Večeri Pánovej budeme môcť opäť prijať, keď toto všetko prejde. Pán Boh sa nad nami zmiloval a poslal svojho Syna, aby sme mohli prísť pokorne pred Jeho tvár. Poslal Ho, aby nám odpustil, to ako sa k Nemu správame. Večera Pánova nie je len tak ustanovená Pánom Ježišom, ale je to skutočne dar od Pána Boha, aby sme vo Večeri Pánovej tvorili spoločenstvo s Ním samým. I keď sme hriešni, Pán Boh sa o nás ako láskavý Otec stará. Prv ako Pán Ježiš odchádza trpieť, s láskou pripravuje posilu pre svojich učeníkov. Aj tu vidíme, že Pán Ježiš nemyslí na seba, ale na nich, na nás. Pripravil poslednú Večeru ako posilu pre ich vieru, lásku a nádej. A odovzdáva im posolstvo: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo. Potom vzal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite všetci z neho! Lebo toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Pán Ježiš nehovorí: Pochopte to, alebo hádajte sa o tom, čo to znamená! Pán Ježiš nám hovorí: Vezmite a jedzte… Ponúka nám sám seba, aby sme prijímali odpustenie, milosť a lásku.
Dáva nám všetko čo má. Za nás vydal svoj nevinný život. Lebo vie, že potrebujeme odpustenie, potrebujeme začať odznova, potrebujeme silu i nádej, aby sme mohli vieru v Neho svojím životom nanovo dokazovať. Pretože kto nedôveruje Hospodinu, kto neverí tomu, čo Pán Ježiš pre nás urobil, je podobný Judášovi. Stráca svoj život, tak ako ho stratil aj Judáš.
Bratia a sestry! Skúmajme svoje svedomie a prosme Pána Boha o odpustenie. Prijmime lásku, ktorou je sám Pán Ježiš. Skloňme sa k Jeho nohám a vyznajme spolu so žalmistom: Pre svoje meno, Hospodine, odpusť mi moju vinu, lebo je veľká. A verme, verme Pánovi Ježišovi, lebo On hriechy skutočne odpúšťa každému, kto ich úprimne ľutuje.
Amen.
Mgr. Jana Ilčisková, zborová farárka v CZ Štítnik