2. slávnosť Veľkonočná – 13.04.2020
Ó Kriste, k Tebe pozeráme,
veď že si vstal, to dôkaz Tvojej moci:
od Teba spásu i blaho čakáme,
veď si bol ľuďom na dobrej pomoci.
Ó, nezavrhni sluhov Tvojich verných,
zjav sa i nám, tak ako učeníkom,
prijmi vďačné chvály od nás pokorných:
Veď okrem Teba Kriste nieto spásy v nikom. Amen.
Evanjelium podľa Lukáša 24, 13-35
13 A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emauzy. 14 A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. 15 Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. 16 Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali. 17 Povedal im: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. 18 Jeden z nich, menom Kleofáš, Mu odpovedal: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. 19 Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, 20 ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. 21 A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. 22 A naplnili nás úžasom aj niektoré ženy spomedzi našich, ktoré na svitaní boli pri hrobe, 23 a keď nenašli Jeho telo, prišli a povedali, že sa im aj anjeli zjavili, ktorí hovoria, že žije. 24 I niektorí z našich odišli ku hrobu a našli ho tak, ako aj ženy povedali, ale Jeho nevideli. 25 On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! 26 Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? 27 Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. 28 Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. 29 Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. 30 A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. 31 Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. 32 I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? 33 A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. 34 Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. 35 Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba.
Bratia a sestry !
V tichom týždni, v týždni bolestného utrpenia a potupnej smrti Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista, sme putovali v duchu do Jeruzalema, aby sme hľadeli na utrpenie Božieho Syna, svätého, nevinného Baránka Božieho. Navštívili sme v duchu Olivovú horu s Getsemanskou záhradou a počuli sme tam prenikavú modlitbu v smrteľnej úzkosti smútkom utrápenej duši Ježišovej: “Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ Boli sme svedkami veľkej zrady Judášovej, ktorú spáchal na svojom Majstrovi. Nasledovali sme Pána, ktorého predviedli na výsluch pred Annáša a Kaifáša, odtiaľ sme za Ním išli do vládnej budovy, kde Ho vydali Pontskému Pilátovi, vladárovi a tam na Spasiteľa, ako sme počuli Židia falošne žalovali, krivo svedčili. Tam Ho zbičovali, nespravodlivo odsúdili a tak spolu s Pánom sme vystúpili na krvavý vrch Golgota, aby sme videli Jeho ukrutné ukrižovanie, nevýslovné muky a bolesti tela, srdca a duše, úzkostlivosť a tieseň ducha, aby sme počuli modlitbu odpúšťajúcej lásky: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ ,aby sme počuli slová oslobodzujúcej milosti, ktoré povedal lotrovi na kríži“ Dnes budeš so mnou v raji!“, aby sme počuli slová veľkej starostlivosti:“ Keď Ježiš uzrel matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, riekol matke: Žena, ajhľa, tvoj syn! Potom riekol učeníkovi: Ajhľa, tvoja matka! A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe.“. Aby sme počuli vzdych nevýslovných múk, veľkej opustenosti, keď zvolal Ježiš“ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!. A nakoniec, aby sme spolu so stotníkom vyznali:“ Naozaj, Syn Boží bol tento!“.
Včera sme znova v duchu putovali s jeruzalemskými ženami do záhrady Jozefa z Arimatie, nesúc spolu s nimi vo svojich srdciach vonné masti živej viery, vrúcnej lásky, aby sme pomazali telo ukrižovaného, uloženého do hrobu, ale vzkrieseného a víťaziaceho nad zlobou celého sveta, víťaza nad smrťou Ježiša Krista. Videli sme odvalený kameň, počuli sme anjelský pozdrav, radostnú zvesť, novinku: „Vstal, niet Ho tu: ajhľa miesto, kde Ho boli položili.“
No a kam pôjdeme dnes? Kde poputujeme v duchu dnes, v túto slávnostnú chvíľu? Nuž pripojme sa v duch v túto chvíľu k dvom učeníkom, idúcim do Emaus, aby sa i k nám pripojil živý Kristus, vyučoval nás, potešoval nás, náš kríž bral na svoje ramená a sýtil nás chlebom večného života.
Pre Emauských učeníkov bola to smutná cesta, ale až dovtedy kým putovali bez Krista. Keď sa pripojil k ním Kristus, ich cesta bola radostnejšia, odrazu zmizol zármutok a ožilo ich zúfajúce srdce, odrazu pominuli všetky pochybnosti a ožili v nich všetky nádeje. A to všetko preto, lebo ich obohacoval Pán duchovnými darmi.
Bratia a sestry, k tejto ceste Emauských učeníkov sa podobá aj naša cesta týmto životom, aj my putujeme vyhnaní z raja hriechmi a neprávosťami do tej pravej vlasti, hľadáme tú večnú domovinu, nebeský Emaus. O tejto ceste Pán Ježiš Kristus hovorí, že je to úzka cesta, plná tŕnia a bodľačia, rôzneho pokušenia, rozličných nerestí a strastí, kríža a súženia, biedy, ktoré nás obkľučujú kráčajúcich po nej. A preto, ak by sme mali touto cestou putovať sami a odkázaní len na ľudí, iste by sme upadli aj my do zúfalstva. Ale ak chceme touto cestou putovať plní nádeje a doputovať až do cieľa, musíme vedieť, koho si vyvoliť za vodcu, za spoločníka, za učiteľa. A kto iný by to mal byť, ako Ten kto má slová večného života.
A preto aj dnes prosme: zostaň s nami, Pane, na cestách života! Lebo Ty si najlepším spoločníkom, najmúdrejším učiteľom a najpožehnanejším hosťom a hostiteľom.
Slová známeho evanjelia, ktoré sme si prečítali hovoria o dvoch Pánových učeníkov, ktorí idú z Jeruzalema do Emaus. Idú a vidíme na nich, že spoločnosť ich samých im nepostačuje. Ani rozhovor, ktorý vedú medzi sebou nedokáže rozohriať ich vyľakané srdcia, nič ich nedokáže rozveseliť, potešiť. Idú skormútení, cítia samotu a opustenosť. Cítia, že ten Ježiš, ktorý ich v živote napomínal, potešoval, sa smrťou na kríži vzdialil z ich blízkosti a spoločnosti. Trápi ich aj to, že práve v ktorého verili a skladali nádej, v ktorého dúfali, umrel potupne na kríži. K tomu ich zožierala neistota, či by to mohla byť pravda čo im hovorili ženy, ktoré prišli od hrobu a povedali, že ich Majster vstal z hrobu a žije. Občas na ceste zastali a radili sa či by možno nebolo lepšie vrátiť sa naspäť do Jeruzalema a tam nadobudnúť istotu o zvesti, ktorú priniesli ženy. No predsa idú ďalej, lebo ich ženie strach pred Židmi. Putujú ďalej, zronení, bez nádeje a útechy – až pripojí sa k nim Ježiš, nepoznaný ide s nimi a aby ich vyrušil položí pre nich nepochopiteľnú otázku: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? Prekvapení a naplnení smútkom vyrozprávajú Ježišovi všetko o Kristovi, čím im bol a čo všetko stratili v ňom, počúva ich, smúti s nimi, aby potom v hojnej miere mohol vyliať balzam útechy na ich ubolené srdcia a potešil ich slovom potešenia a milosti, aby mohli radostne zvolať: „ Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“
Pán Ježiš Kristus im bol teda najlepším spoločníkom na ceste do Emaus, aby vyjdúc z neho sa opäť vrátili do Jeruzalema a konali svoje povolanie uprostred hriešneho sveta bez strachu a bázne. Zarmútených potešil, v nádeji skleslých pozdvihol, vo viere klátiacich sa upevnil, ochabnutých posilnil. A to je krásny príklad aj pre naše cesty životom, ktorí beháme z jedného Emaus do druhého a nenachádzame žiadne východisko. Verme- aj za nami ide Kristus Pán, chce sa pripojiť k nám, len prijmime Ho za svojho spoločníka a On sa nás iste ujme svojim slovom, očistí naše hriešne srdce, pozdvihne a poteší, povznesie našu myseľ, tak že s Pavlom vyznáme“…že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.“ a spokojne budeme kráčať i tŕnistou cestou k tej budúcej sláve, vyznávajúc spolu so žalmistom“ Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou: Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“
A preto prosme, zostaň s nami, Pane, na cestách života lebo Ty si náš najlepší učiteľ. V našom evanjeliu, sme sa dočítali, ako Pán Ježiš Kristus “…počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom.“ Ako pravý učiteľ nenechal ich blúdiť v temnote, v nevedomosti a neistote, ale poskytol im potrebné svetlo poučenia, nalial olej do lámp ich sŕdc a zapálil svojim slovom. Prihovára sa im, posilňuje ich vieru a pozdvihuje ich skleslú nádej hovoriac im: „ Či to Kristus nemusel pretrpieť a tak vojsť vo svoju slávu?“ Ako by bol povedal: Divíte sa, že Ho svet potupoval a sa mu posmieval? Či nemuselo sa naplniť slovo žalmistove:“ Otvárajú si na mňa ústa ako dravý a revúci lev“.
Pozastavujete sa nad tým, že bol ukrižovaný ? Či neviete čo prorokuje ten istý žalmista: „ ..a prebodli mi ruky, nohy.“ Pýtate sa prečo sa nebránil? “ Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! …ako baránok vedený na zabitie a neotvoril ústa ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi.“ predpovedal prorok Izaiáš. Takto im ukazoval Kristus, že utrpenie , ktoré podstúpil, nebolo nič neočakávaného, neprišlo náhodou, ale dávno bolo už predpovedané a že on to musel pretrpieť a tak vojsť v slávu Otca nebeského, až na tomto základe Ho spoznali, keď im to hovoril, otvorili sa im oči a spoznali, že je to Pán Ježiš Kristus.
A podobne konal Pán, počas celého svojho trojročného účinkovania. Dokazoval, že je tým neprekonateľným učiteľom Božej múdrosti, tak že nie len učeníci, ale aj mnohí boli uchvátení jeho zvesťou a múdrosťou vyznávali:“ Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš a my sme uverili a poznali, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží.“ Dokonca ani samotní nepriatelia Ho nedokázali v múdrosti prekonať a s hanbou museli utiecť a vyznať: „ Veľký prorok povstal medzi nami!“. Jeho učenie nezahanbí a nezatieni žiadna ľudská múdrosť. On učil ako Ten, ktorý má moc z hora z nebies a preto, keď : „ Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“, hovorí Pán a Spasiteľ. Jeho slovo je pravdivé a večné a preto na tomto základe učeníci o Ňom svedčili, že „ Ježiš Nazaretský, bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách…“. Teda nie len v slove, ale i skutku. Lebo On svojich verných vždy predchádzal a predchádza i nás, aby sme mali pred sebou príklad a šľapaje pre každý krok pri každom našom životnom počínaní. Zvoľme si Ho teda, aj my za svojho učiteľa a za príklad nasledovania a vzor v každom našom konaní. Nech je On naším dokonalým vodcom, teraz, ale i do ďalších dní, predovšetkým pre večnosť. V pokore a oddanosti počúvajme Jeho slová, Jeho evanjelium a zaiste nebudeme nikdy zahanbení, lebo len On je“ svetlo sveta“ a len“ kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ hovorí Pán Ježiš Kristus.
A preto znova zvolajme : zostaň s nami, Pane, na cestách života, lebo Ty si najpožehnanejším hosťom a hostiteľom. Keď sa približovali k mestečku Emaus, učeníci spozorovali, že Pán „sa tváril, že ide ďalej“ a preto Ho prosili, aby zostal, „lebo sa zvečerieva a deň sa nachýlil“ a pozvali Ho do svojho domu ako hosťa. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A stalo sa to, že keď sedel spolu s nimi za stolom,“ vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im.“ V zelený štvrtok, tiež tak dobrorečil chlebu, lámal a dával učeníkom hovoriac“ Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás.“ Vtedy sa rozpomenuli učeníci a spoznali Ho podľa dobrorečenia a lámania chleba. Z hosťa odrazu stáva sa hostiteľ, a to dokonca nebeský hostiteľ. Blahoslavený je každý dom, v ktorom je Pán Ježiš Kristus vítaným hosťom a žiadaným hostiteľom, kde on sedí pri našom stole a riadi naše životy. Blahoslavený je každý, kto prijíma chlieb z Jeho pravice a pod Jeho požehnaním. Preto volajme Ho všetci za svojho najpožehnanejšieho hosťa a hostiteľa. A On tak ako v Káne Galilejskej na svadbe premenil vodu na víno, požehná i nám každodenný chlieb, premení zármutok na radosť, dá pokoj a požehnanie. Volajme Ho za svojho hosťa i pri pokání, volajúc“ Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ a On i v tomto sa skloní k nám a stane sa nám hostiteľom a požehná nám slovami:“ Dúfajte, odpúšťajú sa Vám hriechy“. Volajme Ho za svojho hosťa i v dobrých a pokojných dňoch a On nám aj tu požehná a naučí nás, aby sme si“ nezhromažďovali poklady na zemi.“. Volajme Ho za hosťa i v dňoch zlých, v nešťastí, v chorobe, uprostred rozbúreného mora rôznych pochybností, malej viery, hasnúcej lásky k Nemu a ľuďom a On nás posilní a povzbudí, dá nádej. No predovšetkým volajme Ho za hosťa vo chvíli, keď medzi nás príde smrť, On poteší nás, posilní nás, umierajúceho prevedie cez údolie smrti do nebies, kde Ho uvidíme tvárou v tvár na veky. Dovtedy Ho ale prosme : Pane, zostaň s nami! Amen.
Mgr. Dušan Pavel Hrivnak, zborový farár ECAV v CZ Muránska Dlhá Lúka – konsenior Gemerského seniorátu