Zjavenie Jána 1, 17-19
Keď som ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy; On však položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som prvý a posledný a živý; bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia. Napíš teda, čo si videl, aj čo je, aj čo sa má diať potom.
Milí priatelia!
Naše ľudské šťastie by bolo dokonalé, keby tu nebol strach, ktorý sa vkráda do ľudského srdca a často spôsobuje úzkosť a paniku. Ľudský strach má svoj pôvod vo vedomí našej ľudskej nedokonalosti a slabosti. Na strach a vysporiadanie sa so strachom existujú najrozličnejšie metódy, ale najúčinnejšia metóda v boji s ním je mať silného spojenca. Niekoho, na koho sa možno vždy spoľahnúť.
Ján, pisateľ poslednej biblickej knihy – Zjavenie – podáva cenné svedectvo o takomto mocnom spojencovi, ktorým je vzkriesený Kristus.
Je to ten najsilnejší spojenec, akého si človek vôbec môže priať vo chvíľach úzkosti a strachu. Jánovo svedectvo sa tak stáva aj pre nás dnes, po mnohých storočiach, povzbudením : a to v boji s vlastným hriechom; v boji so strachom zo smrti a nakoniec povzbudením pri pohľade do budúcnosti.
1.Vzkriesený oslobodzuje od strachu z Pána Boha
Ján vyznáva, že keď uzrel Vzkrieseného, padol mu k nohám ako mŕtvy. Je to veľmi výstižné vyjadrenie pozície v akej sa nachádza hriešny človek pred tvárou svätého a spravodlivého Boha. V konfrontácii s Božou slávou a svätosťou, ktorú v danej chvíli predstavuje Ten Vzkriesený, spoznávam svoju hriešnosť a stratenosť. Lebo „odplata za hriech je smrť“. A tak pred svätým a spravodlivým Božím zrakom sme všetci mŕtvi. Ale pred milostivým a milujúcim Božím zrakom sme omilostené a milované Božie dietky, ktoré Boh zásahom svojej pravice vracia späť do života. Tou Božou zachraňujúcou, spasiteľnou pravicou pre každého z nás je Ten Vzkriesený. Ján svedčí: „On položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa!“ V blízkosti Toho Vzkrieseného stráca sa zo srdca strach zo svätého Pána Boha a je vystriedaný vďačnosťou a úctou voči Darcovi môjho života a spasenia. Keď Ján padá Vzkriesenému k nohám, je to teda zároveň prejav už spomínanej vďačnosti, pokory a odovzdanosti svojmu Spasiteľovi a jedinému Pánovi.
- Vzkriesený oslobodzuje od strachu zo smrti
Ten Vzkriesený pred ustarosteným Jánom nepopiera smrť a zomieranie. Naopak, hovorí o realite smrti celkom otvorene. Smrť je skutočnosť, s ktorou musíme rátať pri svojich blízkych i pri sebe. Kristus sám hovorí: „… bol som mŕtvy“. Pán Ježiš nám týmto vyznaním pripomína svoju golgotskú smrť na kríži, ktorú dobrovoľne podstúpil pre vykúpenie hriešneho človeka. Tým nám pripomína, že naša záchrana nebola zadarmo. Bola zaplatená utrpením a smrťou Božieho Syna Ježiša Krista. Tá, na nás položená a oživujúca pravica Toho Vzkrieseného, bola najprv pribitá na kríži. Pri tejto vykupiteľskej Kristovej smrti sa zdalo, že celé Jeho dielo stroskotalo a bolo premožené smrťou. A predsa je živý. Živý na veky vekov, čo znamená, že už viac neumrie. Smrť nad ním viac nemá moci. Ten Vzkriesený ako večne živý má moc aj nad smrťou iných. Preto aj v prípade našich stretnutí sa so smrťou, keď sa nám zdá, že v smrti všetko stroskotalo a smrťou bolo všetko zničené, zaznieva nám Kristovo oslobodzujúce slovo: „Neboj sa! …bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov…“ Vždy, keď zaznelo nad ľudskými životmi a ich životnými situáciami toto mocné slovo, vždy to znamenalo záchranu a život. Nie smrť má teda posledné rozhodujúce slovo. Naopak! Je to slovo Toho Vzkrieseného. Je to slovo života.
- Vzkriesený oslobodzuje od strachu z budúcnosti
„… a hľa som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“ Tam, kde sa nám ľudským zrakom javí všetko akoby stratené a ukončené, tam je hlavným kľučiarom Ten večne živý, Vzkriesený. On, ktorý hriechu neučinil, a predsa bolestne na kríži zomieral, aby napokon na tretí deň slávne z mŕtvych vstal – On, Vzkriesený, je pre nás pominuteľných a smrteľných ľudí jedinou nádejou. Nádejou, ktorá aj zoči – voči smrti otvára nám nové obzory večnosti a prekonáva v nás strach z budúcnosti. Len Ten totiž, ktorý je sám večný, môže otvárať večnosť. Len Ten, kto je víťazom nad smrťou, môže zo smrti urobiť obyčajnú prechodnú stanicu k novej a slávnej budúcnosti. Niekedy však viac ako tá eschatologická (vzdialená, večná) budúcnosť po smrti nás pre rozličné okolnosti života desí skôr tá blízka budúcnosť. Ale nech by to bolo čokoľvek, čo nám naháňa strach, spomeňme si na Kristovu pravicu, ktorú kladie na hriešneho, slabého a vystrašeného človeka! Tá pravica, to je Božia moc, ktorá aj Krista zdvihla z hrobu a ktorá podobne dvíha a vracia padnutého a zlyhávajúceho človeka späť do života a otvára mu nové príležitosti, perspektívy. Chránení, omilostení a požehnávaní touto Božou pravicou vždy máme pred sebou slávnu budúcnosť. S Tým Vzkrieseným sa preto vždy môžeme smelo a s nádejou pozerať do budúcnosti. Len nezabudnime v skúškach a behu života na to, kto je Ten prvý a posledný! A rozhodujúci! Ten, ktorý dáva zmysel a hodnotu tak nášmu životu ako i našej smrti.
Prajem vám všetkým, milí priatelia, aby ste v Tom Vzkriesenom i vy našli svojho osobného mocného spojenca. A to tak v boji so strachom z Pána Boha, ako aj v boji so strachom zo smrti a napokon v boji so strachom z budúcnosti.
S úctou
Mgr. Rado Gdovin, senior Gemerského seniorátu