1. nedeľa po Veľkej noci – Blahoslavená viera – 19.4.2020
Suspírium:
Kriste, v Tvojom svätom chráme
slovo pravdy počuť máme,
daruj aj nám vieru živú, srdce čisté,
myseľ chtivú, by sme v Tebe radosť mali,
slovo Tvoje zachovali. AMEN
Skutky apoštolov 4, 32 – 35
„ A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša Krista a veľká milosť spočinula na nich všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám, a každému nadelili koľko potreboval.“ AMEN
Milí bratia a sestry!
Viera, je to vzácne čo nám Pán Boh dal do života. Veľakrát ju vieme oceniť až v krízových situáciách. Viera dáva silu, nádej. Najmä v tomto čase, ktorý všetci akosi ťažko nesieme, keď nám bolo siahnuté na slobodu, potrebujeme oveľa viac dôvery a viery v Pána Boha. Viera je vzácne puto, ktorým sme spojení, napriek našej rozdielnosti. Človek verí všelijakým veciam, ale ak hovoríme o viere v Boha, tak je to, to najcennejšie čo máme. Boh nás spája. Viera je poklad, ktorý často podceňujeme a zakopávame. Covid 19 nás vrátil späť. Späť k životu. K reálnemu životu. Stavali sme vzdušné zámky. Nemali na nič čas. Vystresovaní, unavení, zahltení termínmi a povinnosťami. Vždy nám bolo všetko ostatné prednejšie ako tí, ktorí nám boli a sú najbližšie. Zrazu objavujeme iné hodnoty. V podstate tie na ktoré sme zabudli. Dúfam a verím, že po tejto pandémii nebudeme takí istí ako predtým. Možno nám Pán Boh ešte dáva šancu spamätať sa, neviem. Ale jedno viem, že Boh je ten istý, nemenný. Preto aj v týchto mesiacoch, ktoré sú iné ako poznáme je potrebné mať pevnú a stálu vieru v Pána Boha. Nedajme sa, bojujme, naša viera ešte nezahynula.
V biblickom texte sa spomínajú tri znaky viery, ktoré sprevádzajú veriacich v Ježiša Krista:
- Jedno srdce- jedna duša
- dobročinnosť
- mocné svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša
- Jedno srdce- jedna duša.
Ako inak nazvať Božie Slovo ako tak, že je v každej situácii vysoko aktuálne. O čo viac nás dnes Pán Boh pozýva k Jeho plneniu. Jedno srdce- jedna duša. Písmo hovorí, že po láske poznajú kresťanov. Vždy môžeme konať, vždy nás možno poznať. Boh nám dáva opäť šancu prejaviť sa. Ukázať, že nie sme len papieroví či nejakí štatistickí kresťania. Teraz treba konať. Teraz je čas, keď si nás Pán Boh povoláva. Možno si povieme, že nemáme také možnosti. Ale máme. Stačí veľakrát málo, alebo veľa? Modliť sa jeden za druhého, to môžeme a máme. Naša viera sa v slabosti dokonáva. Ak je Kristus v našom srdci, potom nás mení. Mení naše hodnoty, názory. Kresťania prvého cirkevného zboru, o ktorých je zmienka v Biblii mali na zreteli jeden spoločný záujem: chceli úspešne splniť svoje poslanie, do ktorého ich povolal Pán Ježiš. Miluje aj vtedy, keď Ho nenávidia, bičujú, pľujú na Neho. On hovorí: Milujte sa navzájom tak, ako som vás ja miloval. Tento Ježišov príkaz je niekedy ťažko vyplniť najmä, keď nám niekto ubližuje neprávom. Bránime sa výhovorkami. Alebo používame vety typu: odpustil som , ale nikdy nezabudnem….to ale nie je odpustenie, odpustenie je aj zabudnutie. Ježiš hovorí: ak milujete tých čo vás milujú, čo je to za odplata? Alebo ten, kto nemiluje brata, a vidí ho, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí???
Božie slovo nás jasne usvedčuje, že zďaleka nedokážeme milovať tak ako Pán Boh. Tá láska, ktorá bola viditeľná v prvom kresťanskom zbore, sa akoby časom vytratila, vypŕchla. Je to ako s euforizmom po roku „ 89“ – brány kostolov sa otvorili a očakávali sa prívaly ľudí. A dnes? Vo väčšine zborov sa bojuje o prežitie, bojuje sa o každého člena, aby sa z cirkvi nestal jeden pekný skanzen. To je tá láska, to je služba, ktorú od nás očakáva Kristus?
Zmení nás Covid19 alebo už zmenil? Alebo sa všetko vráti do starých koľají?
Láska a porozumenie sa naozaj vytrácajú, za vidinou zisku sme ochotní pošliapať po ostatných bez toho, aby sme si všimli ako veľmi tým ubližujem iným, ale predovšetkým sami sebe. Máme milovať iných ako Kristus miloval nás a, žiaľ, sú rodiny alebo susedia, ktorí sa roky na seba hnevajú a sú si navzájom ľahostajní. Zlyhal Boh, že nám nedal svoju lásku? Alebo sme zlyhali my?
Odpoveď je jednoznačná a usvedčujúca! Boh je verný a Jeho láska k nám sa nikdy nemení. Ten, kto zatvrdil svoje srdce voči láske, je človek. Som to ja a si to ty.
Ak chceme, aby Božia láska plynula do nášho života, stačí tak málo: otvoriť jej dvere srdca. Čím viac lásky príjmeme, tým viac dokážeme dať. Človek sám od seba milovať nedokáže, preto musíme prísť k zdroju lásky. A tým zdrojom je jedine Pán Ježiš Kristus. Ak sa necháme osloviť Kristom a necháme sa Ním zmeniť, potom môžeme vidieť zmenu v sebe a potom aj v celom spoločenstve.
Znakom prvého kresťanského zboru bola dobročinnosť. Píše sa: medzi nimi nebolo núdzneho. Kto z veriacich mal majetok, či peniaze, s radosťou ho obetoval, aby sa pomohlo trpiacim. Veriaci predávali svoje domy, či pozemky a peniaze prinášali k nohám apoštolov. A rozdeľovali každému podľa toho, ako kto potreboval.
- Dobročinnosť
Tieto slová nám chcú poukázať na tú skutočnosť, že je oveľa cennejšie mať ľudí rád, pomáhať im, než mať mešec plný peňazí a ostať sám. A tieto dni sú toho dôkazom.
Brat, sestra, človek , ktorý má plné srdce Kristovej lásky, nasleduje Jeho príklad. Ak si uvedomujeme, čo všetko nám Pán Boh z milosti a lásky dáva, mali by sme pamätať, že On od nás niečo aj očakáva.
Chce, aby sme blížnych milovali tak, ako seba samých. Preto je dôležité, aby sme nevideli iba na špičku svojho nosa, ale naopak, aby sme mysleli na potreby iných. Je veľmi smutné, že mnohí ľudia dávajú veľa peňazí na dobročinnosť iba v období Vianoc, nechajú sa vyhlasovať, koľko tisícov dali pre charitu, veľakrát aby uspokojili svoje svedomie či boli viditeľní vo svete. Iste všetci poznáte príbeh, keď bol Ježiš v chráme a spolu s učeníkmi videli, koľko kto vhodil do pokladnice. Bola tam chudobná vdova, ktorá vhodila iba dva haliere a Pán Ježiš o nej povedal, že napriek tomu, že vhodila najmenej zo všetkých, v Božích očiach vhodila najviac, pretože dala všetko čo mala. Pán Boh samozrejme od nás nežiada, aby sme predali všetko, čo máme, túži po tom, aby sme boli pri dávní úprimní , aby sme dávali nie preto že iní dali. Alebo preto, aby sme neostali v hanbe.
Pán Boh vidí do nášho srdca, pozná náš postoj a podľa toho nám raz odplatí.
3. Ďalším prejav viery Ježišovho nasledovníka je, že nesie mocné svedectvo o vzkriesenom Ježišovi.
Často sa k Evanjeliu – Božiemu slovu správame ľahostajne. Raz na návšteve ma domáci zaviedli k poličke kde bola položená Biblia. Veľký rodinný klenot. Ukázali mi ju aj jej čestné miesto… neuniklo mi však, že s „tým klenotom“ už poriadne dlho nikto nič nerobil. Leží na poličke.
Božie Slovo je živé a Pán Boh nám ho dal. Je to návod ako zvládnuť život, životné situácie s vierou. To je naša úloha mocne zvestovať! Vďaka Pánu Bohu za múdrosť, ktorú nám dal a prostredníctvom nej aj výdobytky techniky, a tak aj v tejto situácii môžeme mať kontakt s Božím Slovom. Počúvať či čítať kázne, výklady. Áno, nie každý má internet, a tak vďaka Bohu za televízne prenosy či rádiové vysielania, cirkevnú tlač. Možností je aj teraz veľa. Využime čo nám Boh ponúka.
V prvotnej cirkvi sa každý deň hlásili k Bohu desiatky až stovky zacháranených a teraz sme šťastní, ak za jeden rok vstúpi do zboru aspoň jeden človek. Prečo?
V prvotnom zbore bola bázeň pred Hospodinom, ľudia priam horeli pre Božie kráľovstvo a to sa odzrkadľovalo v ich každodennom živote. Na nich bolo viditeľné, že patria Bohu. Ľudia videli ako sa kresťania navzájom milovali, aké mali medzi sebou vzťahy. Preto ľudia túžili po niečom podobnom. Bratia a sestry, môžu toto vidieť ľudia aj na nás? Mohol by niekto zatúžiť po živote s Bohom na základe nášho správania? Žijeme aj bez slov tak, že je iným jasné, že patríme Bohu? Že sme Božie deti?
Ak nie, tak uvažujme v čom sme zlyhali, a prosme Pána Boha, aby nám dal každodenne žiť v posvätení. Nie každý človek dokáže ísť evanjelizovať, nie každý dokáže robiť misiu, nie každý dokáže zobrať Bibliu a ísť medzi ľudí. Ale bratia a sestry, každý vie svedčiť svojim vlastným životom. Svojím správaním, svojím konaním. My nesmieme byť kresťanmi iba vo vnútri kostola a cez týždeň žiť život ľudí, ktorí akoby Boha nikdy nepoznali. Na nás musí byť v prvom rade viditeľné, že sme Božie deti v chráme, v škole, v zamestnaní, na ulici, v obchode. Sami to nedokážeme, ale vďaka Pánu Bohu, ktorý je tu a je nám ochotný pomôcť kedykoľvek, ak o Jeho pomoc stojíme.
K životu veľa netreba, ale viera a pokora musia ísť ruka v ruke. A myslím, že by sme mali niekedy počúvať aj tých našich starších, ktorí majú už čo to odžité – viera je najvzácnejší poklad aký máme. AMEN.
Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka v CZ Chyžné