Smrtná nedeľa 29.3.2020
Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca a nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Amen
Žid 13,12-14
12 Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud vlastnou krvou, trpel za bránou. 13 Vyjdime teda k Nemu von za ohradu, znášajúc Jeho hanenie. 14 Lebo nemáme tu trvalé mesto, ale hľadáme ono budúce.
Milí bratia, milé sestry
Začnem takou, možno zvláštnou otázkou: bol Ježiš sebevrah? Práve tu v liste Židom je o tom reč: posvätil ľud vlastnou krvou, priniesol obeť, aby zmyl hriechy ľudí. Ako to teda je? Ako to bolo? Zabil sám seba alebo dopustil z vlastnej vôle svoju smrť? K tomu sa vrátime; pozrime sa najprv na myšlienky pisateľa, ktorý 50-60 rokov po týchto udalostiach zapísal tieto svoje myšlienky.
My máme oltár – je napísané v 10 verši našej dnešnej kapitoly, ktorá sa nachádza tesne pred našim dnešným textom. Tento oltár sa nenachádza v chráme ani na chrámovom návrší v Jeruzaleme. Náš oltár stojí vonku pred mestom; pred malomocnými, nečistými a opovrhnutými, popravenými. Našim oltárom je Golgota. Vrch mimo Jeruzalema. Vrch, na ktorom Ježiš našiel utrpenie a smrť. Dva chrámy. Jeden v Jeruzaleme – krásny, monumentálny so zlatými vežičkami. Práve sem, tak si to ľudia predstavovali, príde Mesiáš a bude vládnuť. Bude vládnuť ako kráľ, ako Dávid, len ešte mocnejšie a ako Šalamún, len ešte vo väčšej nádhere. Ale toto nie je ten správny vrch. Ten správny vrch je tmavý, naháňajúci hrôzu a bez zľutovania: Golgota; miesto Lebiek.
List židom sa nám pokúša predstaviť, čo sa tu vlastne stalo a pisateľ našiel obraz, podobenstvo: najvyšší kňaz na Jom Kippur, na deň zmierenia, priniesol zvláštnu obeť. Losovalo sa o dvoch barančekov; jeden bol obetovaný k očisteniu oltára a druhý ako obetný baránok, na ktorom boli hriechy ľudí, vyhnali ho do púšte a v divočine sa stratil. Jom Kippur bol a je najdôležitejším slávnostným dňom v Izraeli. Len v tento deň môže najvyšší kňaz vojsť do najsvätejšej svätyne a rituálne chrám očistiť, samozrejme obetou.
Toto robí Pán Ježiš tiež. Vykonal zmierenie, zaplatil za hriechy. Ježiš je vykonávateľom zmierenia medzi Bohom a človekom. Jeho oltárom je Golgota. A nemusí kvôli tomu zabiť žiadne zviera. Ježiš prináša sám seba. Ježiš je obetným baránkom, ovečkou na zabitie i najvyšším kňazom zároveň. Ježiš neobnovuje staré zvyky, On ich prekonáva. Univerzálne: Jeden za všetkých. A navždy. Raz a navždy. Už nie sú potrebné žiadne ďalšie obete. Boh sa skrze Ježiša zmieril s nami ľuďmi.
Milí čitatelia, bratia a sestry, toto je to, čo nám dnešný text chce povedať; možno tieto naše dnešné slová na prvé počutie znejú smelo a obrazná reč je nám cudzia; nemáme radi slová: hriech, obeť, krv. Napriek tomu, akokoľvek cudzo a nepríjemne, nám znejú tieto slová, platia aj dnes. Nie dnu, ale vonku sa to všetko deje. Nie v chráme, ale vo svete. Nie v čistote a svätosti ale v nečistote.
Vždy stojíme v ohrození na toto zabudnúť. Postavme svoje domy vo vilových štvrtiach a krásnych tichých alejách a nie medzi chudobou. Obliekajme sa ako králi, princezné a celebrity do najmodernejších šiat a najdrahších topánok aké zoženieme. Usporadúvajme párty, stretnutia a eventy. Sami? Vo svojej vile? V róbe za tisíce eur? Vždy potrebujeme impulz zvonku; sami si nevystačíme. Potrebujeme vyjsť von, aj tam kde je možno špina, opovrhovanie; potrebujeme aj my napáchnuť ale nie najdrahšou voňavkou; potrebujeme napáchnuť svetom, pretože tam sa to deje.
Ako kresťanská spoločnosť musíme sa opýtať sami seba: kde sme už von a kde sme ešte vo vnútri? Kde sme ešte viac zamestnaní sami sebou a kde už aj inými ľuďmi? A kam vychádzať medzi ľudí a k akým? Bratia a sestry, aj k takým, ktorí nám možno zvláštne voňajú, veď práve kvôli takým Ježiš zomrel. Ježiš, náš Pán a Zmierca medzi Bohom a človekom. Máme aj my oltár, ale stojí vonku, pred mestom, dedinou, krajinou, štátom; stojí pri chudobných, starých, cudzincoch, opovrhovaných…k nim máme ísť. Von!
Von…tieto slová naberajú zvláštny cveng práve v čase, keď sme období zvýšeného rizika a je lepšie ostať doma. Naše kresťanské cítenie, ktoré nás posiela k blížnemu, k budovaniu spoločenstva, k slabým, aby sme pomohli a potešili…je v čase šírenia sa vírusu zakázané. Je to rozumné. Veď pomôžeme slabším a chorľavým aj tým, že ostanú oni, aj my doma.
Ísť von, byť na ceste, to znamená začať stále znova. Lebo nemáme tu trvalé mesto, ale hľadáme ono budúce. Nič neostáva, všetko prejde. Aj tradície, ktoré zachovávame desiatky či stovky rokov, sa nedajú zachovať navždy také, aké boli. Nie všetky veľkolepé budovy, ktoré postavili naši predkovia vieme uchovať do dnešných čias.
A tak budeme musieť hľadať nové cesty. K blížnemu, k slabému, k tomu, ktorý nám nevonia. Premýšľajme: ako môžeme jeden druhému pomôcť, keď si musíme držať odstup. Musíme predsa ostať sociálny; poskytnúť láskavú pomoc a posunúť ju ďalej….
….a tie sociálne siete potrebujeme práve teraz. Musíme nájsť nové cesty; musíme ostať v kontakte aj keď si musíme držať odstup. Niekedy dávno sa písali listy, viedli sa dlhé telefonáty – možno by nebolo zlé sa k tomu vrátiť. Alebo sa naučiť niečo nové: skypovanie, videočety s kamarátmi či vnúčatami a tak jeden na druhého nezabudnúť a ostať v kontakte napriek tomu, že si musíme držať odstup a nesmieme sa navštevovať. Aj takto sa navzájom utešiť. Máš poznámkový blok s telefónnymi číslami? Prelistuj si ho a popremýšľaj komu by si mohol zavolať? Koho by si mohol potešiť, utešiť? Komu by si sa mohol prihovoriť?
Nooo ale. Pripravenosť obetovať sa pre iných, to už dnes veľmi nie je v móde. Aby som to povedala opatrne: v dobrých časoch chcú mať ľudia svoju zábavu, hľadajú svoje výhody, rýchly úspech, chuťovky – nooo ale už sú menej pripravení pre to aj niečo obetovať. A práve toto urobil Pán Ježiš. On nebol na smrť unavený a nechcel zomrieť. Ale bol pripravený, pre dobrú vec ísť až do krajnosti. A Jeho vecou bol človek: priniesť Božiu lásku medzi všetkých ľudí. Nie dnu, ale byť vonku. Tam sa to deje.
Kríza, ktorá teraz do sveta prišla – aj odíde. Táto kríza vyťahuje z človeka to najhoršie ale aj to najlepšie. Z obyčajných ľudí a zamestnancov, ktorí nám často nevoňali (napr krajčíky) sa stávajú hrdinovia dní. A na to nesmieme zabudnúť.
Nebyť dnu, byť vonku. Byť na facebooku, skype, telefóne, napísať list či pohľadnicu. Pomôcť iným. Byť tu pre ľudí. Aj to znamená nasledovať Ježiša, ostať v Jeho stope. Ísť správnou cestou, ktorá nás privedie von a zároveň nás privedie bližšie k Bohu, k nebeskému Jeruzalemu. Domov. Amen
Mgr. Karmen Želinská, zb. farárka v CZ Vyšná Slaná – konseniorka GES