Pamiatka zosnulých /homília/

Izaiáš 57,15-18: Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených. Lebo nebudem sa prieť naveky a nebudem sa navždy hnevať; lebo zmizol by duch spred mojej tváre i dýchanie, ktoré som ja utvoril. Pre hriech jeho chamtivosti som sa rozhneval, zbil som ho, skryl som sa a hneval, on však, odvrátený, šiel cestou svojho srdca. Videl som jeho cesty; ale uzdravím ho a povediem, odplatím mu potešením.

 

Milí bratia a sestry!

Počas sviatku, ktorý si dnes pripomíname za normálnych okolností by program celých rodín bol úplne iný. Nesedeli by sme len tak doma, ale naše kroky by smerovali na cintoríny. Na tieto tiché miesta zvyčajne prichádzame, aby sme si spomenuli na našich najbližších, aby sme sa pomodlili, uvažovali nad smrťou, ktorá stojí na konci každého ľudského života. Chodíme na miesta, ktoré zvykneme nazvať aj miestom posledného či večného odpočinku mŕtvych tiel. Pri každej takej návšteve si uvedomujeme, že cintorín je pre nás živých vlastne zvláštnou školou. Chodíme sa tam učiť, aký pominuteľný a nestály je človek. Cintorín je školou, ktorá nás učí, aké nestále je všetko hmotné v našom živote. Tam v záhrade pokoja to symbolizujú pominuteľné ľudské telá. Telá kedysi mladé, krásne, smrťou však odsúdené na zánik. Len prach a popol z nich zostáva po rokoch.

Kto by staval zmysel života len na svojej telesnosti, je chudák, ktorý postaví svoj život na niečom, čo sa v okamihu pominie. Taký človek príde pri smrti o všetko. Koľko je dnes takých ľudí aj v našom okolí. Nepoznajú pravdu Božieho slova, nechcú ju poznať, odmietajú ju. Odmietajú pravdu hovoriacu o tom, že živí sme a máme byť nielen chlebom, ale každým slovom, ktoré vychádza z ústa Božích. Odmietajú pravdu, ktorá hovorí, že živí máme byť nielen pre seba, ale pre svojich blížnych a nadovšetko pre Pána Boha.

Bratia a sestry! Tohto roku sme nemohli byť v tomto čase pri hroboch fyzicky. Ale v našich srdciach a mysliach si môžeme odpovedať na otázku, prečo chodíme k hrobom? Na čo spomíname? Na to, koľkými darmi nás obdarovali? Spomíname na to, koľko peňazí nám zanechali? Verím, že prevažná väčšina z nás rozmýšľa nad vzťahmi, ktoré sme so zosnulými prežívali.

Deti – mladšie i staršie deti spomínajú na chvíle rodičovskej opatery. Spomínajú na lásku preukázanú vo výchove, na chvíle v náručí otca a mamy. Na okamihy, kedy ste sa podelili o dobré správy o vašich úspechoch, ktoré rodičom spôsobovali radosť. V neposlednom rade spomínate iste aj na momenty, v ktorých vám odovzdávali vzácne svedectvo viery. Na chvíle odhodlania, s akým zápasili proti pokušeniam, proti slabostiam, s akým vstupovali do brány smrti. Spomínate na chvíle v ktorých sa všetky vyučované pravdy o Bohu a viere v Neho dokazovali ich životnými postojmi.

Súrodenci spomínajú nad hrobmi svojich zosnulých bratov, sestier na dobrodružné zážitky z detstva, ale aj na skúsenosti rodinnej pomoci, opory v dospelosti. Detská súrodenecká láska vie prerásť do vzácnych vzťahov súdržnosti, ktorá nás neraz v živote podrží nad vodou.

Manželia, manželky spomínajú na chvíle, v ktorých vznikali celoživotné putá s tým najbližším spomedzi ľudí, životným partnerom. Spomínajú na okamihy, kedy spoločne prežité skúsenosti budovali vzťah, kedy si uvedomovali, koho dostali od Pána Boha vo svojom manželovi, manželke.

Všetky tieto spomienky v nás skutočne vytvárajú zvláštnu posvätnú atmosféru pokory a tichosti, spôsobujú to, čo prorok Izaiáš nazýva  skrúšeným a pokorným duchom. Tieto spomienky sú však aj dôkazom, že nie hmotné, ale duchovné bohatstvo má v živote väčšiu cenu. Viac vydrží, viac pretrvá.

Božie slovo je našim najvzácnejším duchovným bohatstvom. Vedie nás k láske, viere a nádeji, ktoré vydržia aj cez smrť. Práve tieto tri hodnoty známe z Božieho slova nás sústreďujú na najvzácnejšieho Kráľa, Priateľa a Pomocníka, na Pána Boha. Jeho blízkosť nám pomáha v každom čase smutných spomienok na zosnulých. V tichosti a pokore ducha stojac nad hrobom počujeme slovo Božie cez proroka Izaiáša: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených. … Videl som jeho cesty; ale uzdravím ho a povediem, odplatím mu potešením.  Je to slovo, ktoré v nás spôsobuje vzácny pokoj. Pokoj, ktorý víťazí nad smútkom. Pokoj, ktorý prevládne aj bolesť.

POKOJ   VÁM!   Tak pozdravil svojich učeníkov Pána Ježiš, keď vstal z mŕtvych. Tento pozdrav sa od Neho naučili aj prví kresťania. Týmto pozdravom sa zdravili aj vo chvíľach, keď sa museli ešte skrývať kdesi v podzemí rímskych katakomb. Stretávali sa na mieste pochovávania mŕtvych a zdravili sa Kristovým pozdravom: Pokoj vám! Nebáli sa zosnulých tiel, medzi ktorými boli zhromaždení, lebo mali pokoj Boží v srdci. Vnímali, že prostredníctvom toho Pána, ktorého meno nosia sú spojení nielen oni medzi sebou, ale aj spojení v spoločenstve s tými, ktorí ich na ceste večnosti už predišli.

A to je popri všetkých našich spomienkach ďalší dôvod, pre ktorý za normálnych okolností chodíme na naše cintoríny. Zažívame tam spoločenstvo s Pánom Bohom a cez Neho, cez nášho Spasiteľa aj spoločenstvo s našimi blížnymi, ktorí prebojovali zápas života a dosiahli jeho cieľ. Vo viere vo vzkrieseného Ježiša Krista čerpáme istotu, že pretrhnuté príbuzenské a priateľské vzťahy budú v Božom kráľovstve obnovené, ba ešte viac upevnené.

Život Ježiša Krista na 100% splnil prorocké Božie slovo: prebývam na výšinách vo svätosti, ale aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom. Kedykoľvek nás obostrie temnota smútku, nešťastie pozemskej rozlúčky s najbližším človekom, volá nás Pán Ježiš k sebe, do svojej blízkosti. Každému žalostiacemu chce pripomenúť seba samého, ako cestu do neba. Cestu, ktorou vyprevádzame veriacich zomierajúcich a cestu, ktorou raz aj my máme za nimi vykročiť v ústrety nebu. Obeť Pána Ježiša Krista je dôkazom, že Hospodin sa nechce na veky hnevať a prieť s nami pre naše hriechy. Chce nás od nich očistiť, odpustiť nám ich a takto pripravených, očistených nás chce privítať vo svojom kráľovstve.

Ak pôjdeme na cintoríny, keď nám to aktuálna situácia dovolí, využime tú chvíľu a nechajme sa znovu poučiť v tej zvláštnej škole pominuteľnosti a nestálosti pozemského života. Choďme tam a nechajme si v srdci znovu zapáliť túžbu po večnosti. Nech v nás rastie viera, že Pán Ježiš býval tu na zemi medzi nami a dnes býva v nebeskom domove, kam nám odišiel chystať miesto. Túto vieru a túto skúsenosť môžeme oprávnene prežívať na našich cintorínoch, lebo prorocké slovo Božie nám zvestovalo, že Hospodin  Prebýva na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom. Nechce sa na nás trvalo hnevať, ale túži nás uzdraviť a obdariť nás večnou radosťou v nebesiach. Dajme sa týmto slovom viesť domov do neba. Amen

Mgr. Emília Velebírová, zb. farárka v CZ Koceľovce